Miroslav Kusý (Liberalizmus nepochádza od diabla, ako tvrdia fundamentalisti, SME 10. 1.) sa dotkol zaujímavej témy myšlienkových koreňov liberálnej koncepcie prirodzených práv človeka. Z jeho textu by sa mohlo zdať, že myšlienka dôstojnosti človeka a z nej odvodených ľudských práv, zahrnujúcich slobodu svedomia, vznikla až v novoveku a presadila sa len napriek odporu náboženských antiliberálov. Skutočnosť je však zložitejšia.

Liberálno-demokratické princípy totiž za svoj zrod vďačia sekulárnym i náboženským myšlienkovým tradíciám. Koncept jedinečnej hodnoty ľudskej osoby obdarenej rozumom a slobodnou vôľou je plodom židovsko-kresťanského myslenia. Novovekí humanisti zdedili toto vysoké hodnotenie človeka a jeho slobody, hoci ho nie vždy zdôvodňovali nábožensky. Pôvod pojmu slobody svedomia možno napríklad sledovať až k Tomášovi Akvinskému, ktorý zdôrazňoval dôstojnosť subjektívneho úsudku svedomia, a to aj v prípade, že sa rozchádza s objektívnymi etickými normami. Toto učenie stálo v jadre prvého náčrtu teórie ľudských práv, ktorý už v 16. storočí vypracovali teológovia na univerzite v Salamanke (napr. Francisco de Vitoria), keď obhajovali práva pohanských Indiánov proti kolonizátorom. Jednou z kľúčových postáv, ktoré sa podieľali na formulácii Všeobecnej deklarácie ľudských práv, bol francúzsky tomista Jacques Maritain.

Z uvedeného však nevyplýva, že kresťania môžu označiť ľudské práva za výlučne ich duchovné dieťa. Naopak, mnohé aspekty dnešnej západnej úcty k človeku (napr. sloboda vyznania) boli prebudené a dovedené do myšlienkovej zrelosti (a hlavne do praxe) až v osvietenstvom ovplyvnenom novoveku. Podobne, mnohí teológovia hľadeli s pohŕdaním na klasický (anglický) liberalizmus a nevšimli si, že jeho dôraz na rovnosť šancí, na podnikavosť a tvorivosť je v súlade s biblickým obrazom človeka. (Je dôležité nepliesť si klasický liberalizmus s tzv. kontinentálnym liberalizmom – Rousseau, Voltaire – ktorý samotní klasickí liberáli považujú za predchodcu moderného socializmu.)

Michael Novak upozornil na hlboký súvis medzi judeo-kresťanskou metafyzikou a myšlienkou trojakej (politickej, ekonomickej a morálno-kultúrnej) slobody (za štvrtý prvok a srdce liberálnej spoločnosti považuje rodinu). Humanistické a liberálne ideály sa teda napájajú z rôznych myšlienkových zdrojov a história ich vzniku je sama osebe argumentom v ich prospech. Slobodný a kritický dialóg medzi sekulárnymi a náboženskými prúdmi umožňuje obohatiť ich vlastné myšlienkové svety a uvedomiť si spoločné hodnoty.

Čím lepšie budeme poznať pestré myšlienkové pozadie, z ktorého vyrástla demokracia, slobodný trh a úcta k ľudským právam, tým budeme menej náchylní upadnúť buď do náboženského, alebo sekulárneho fundamentalizmu (sekularizmu). Fundamentalizmy, na rozdiel od klasického liberalizmu, dokážu byť naozaj diabolské.

PETER JEDLIČKA, lekár fyziológ

———————-

Pán Kusý sa snaží dokázať nevhodnosť označenia liberálov ako Leninových bratrancov nielen preto, že liberalizmus vznikol oveľa skôr, ale aj preto, že východiská, prostriedky a ciele oboch týchto sporov (liberalizmu s cirkvou a komunizmu s cirkvou – pozn. aut.) boli zásadne odlišné .

V prvom rade by bolo žiaduce spresniť, koho pán Kusý vlastne myslí pod pojmom fundamentalisti. Tiež by bolo vhodné uviesť, ktorí fundamentalisti vlastne tvrdia, že liberalizmus pochádza od diabla . Pokiaľ viem, z úst slovenských politických predstaviteľov ešte nič také nezaznelo.

Ako autor správne píše, liberalizmu v histórií patrí mnoho zásluh: sloboda vierovyznania, svedomia, prejavu, združovania, obmedzovanie štátnej moci atď. Tento prínos nikto nespochybňuje. Z historického hľadiska môžeme pokojne vyhlásiť, že konzervatívci a liberáli si spolu často veľmi dobre rozumeli. Vzťahy sa začali kaziť niekedy v 60. rokoch minulého storočia. Nebola to však konzervatívna pravica, ktorá by sa začala radikalizovať. Ekonomická voľnosť a obmedzovanie štátnej byrokracie prestali byť top témami liberálnych diskusií, nahradili ich témy omnoho dôležitejšie – svadby homosexuálov, legalizácia drog alebo vyhnanie náboženstva z verejného života. Táto agenda by sotva bola úspešná, keby sa jej na seba nepodarilo nalepiť značku liberalizmu , dodajme, že na zdesenie pôvodných klasických liberálov.

V snahe odlíšiť novodobý liberalizmus od jeho klasického predchodcu sa preto začali používať pojmy ako ľavicový liberalizmus alebo kultúrny marxizmus. Aj keď sa to nositeľom tejto nálepky nepáči, tieto pojmy sú pre nich výstižné. Obmedzovanie náboženských slobôd či legalizácia interrupcií sa totiž spravidla presadzujú súdnou mocou, a často proti vôli väčšinového obyvateľstva. Keďže sa pritom používa štátna moc ako donucovací prostriedok, prívlastok ľavicový je namieste.

Liberáli za základ svojho svetonázoru považujú toleranciu k iným názorom a presvedčeniam. To by však v sebe malo zahŕňať aj toleranciu voči veriacim, ako aj toleranciu voči menej tolerantným. Dnes sú to však práve zákony z liberálnej dielne, ktoré obmedzujú náboženskú slobodu a slobodu prejavu. Nejde o rovnosť pred zákonom alebo slobodu vierovyznania, ale o vyhnanie náboženstva z verejného života – a v tomto sa dnešný postoj kváziliberálov k náboženstvu pramálo líši od toho komunistického. Pojem Leninovi bratranci je preto pre novodobých revolucionárov viac než príznačný.

JÁN DINGA, študent finančnej matematiky FMFI UK a redaktor www.prave-spektrum.sk
Prevzaté z denníka SME [21. 1. 2005]

V spoločnom európskom dome by sa mali všetci, alebo aspoň drvivá väčšina, občanov Európskej únie cítiť „doma“. Mali by sa ľahko identifikovať s jej hodnotami a cieľmi, prekonávať rozdelenia a prispievať k formovaniu spoločnej budúcnosti. Ak tento pocit, toto presvedčenie, začne chýbať, žiadne vonkajšie štruktúry, žiadne prijaté dokumenty únii nezabezpečia jej harmonický život. Na počiatku jednoty musí byť ochota vzájomne sa počúvať a rešpektovať, musí byť ochota k trpezlivému hľadaniu rozumného kompromisu.

Väčšina Európanov jasne vníma, že jednotu a harmóniu Európy nezabezpečí samotná ekonomickú prosperita. Na konferencii „Aká Európa? – Etické a legislatívne výzvy pre európsky projekt“, ktorá sa 3. – 6. septembra 2003 konala v Luxemburgu, účastníci konštatovali: „Nesmie sa prenášať zodpovednosť za prosperitu Európy z politického, kultúrneho a etického poľa na ekonomiku. K prosperite treba ísť cez prvé tri oblasti.“

Európska jednota musí stáť na spoločne zdieľaných hodnotách a spájajúcich faktoroch, ktoré by mohli tvoriť základňu pre spolunažívanie Európanov.

Mnohí sociológovia však dnes upozorňujú na hodnotový posuv, ktorý v súčasnej Európe nastáva a na značné hodnotové „zvetranie“ priemerného Európana.

Predseda zahraničného výboru NR SR Ján Figeľ vyjadril názor: „Ten, kto nepozná vlastné korene, alebo sa im odcudzuje, na to vážne doplatí v budúcnosti. Práve zmienka o spoločných koreňoch, respektíve o Bohu, ktorý je veľmi dôležitou hodnotou pre veľkú časť obyvateľstva, môže priniesť jednotiaci prvok pre rôzne kultúry. Neznamená ani náboženský klub, ani inú exkluzivitu. Nejde pritom len o kresťanskú kultúru, ktorá je v Európe väčšinová, ale aj židovskú, islamskú a iné, ktoré práve spoločná duchovná väzba môže vťahovať do spoločnej harmónie.“

V ďalšej uvažovaní si v kontexte navrhovanej Ústavnej zmluvy EÚ najprv bližšie všimneme úlohu kresťanstva v Európe a potom budeme uvažovať o význame možného spomenutia Boha.

V tzv. Bruselskom manifeste skupiny poslancov Európskeho parlamentu z 3. apríla 2003 sa uvádza: „Všímame si, že Európa je výsledkom originálnej a osobitej syntézy gréckej filozofie, rímskeho práva a germánskych, keltských a slovanských kultúr. Táto syntéza bola možná príklonom národov ku kresťanským hodnotám. Bez tvrdenia o exkluzivite alebo odmietania vplyvu iných filozofických a duchovných zdrojov, kresťanstvo skutočne utvorilo našu spoločnú civilizáciu, vďaka hodnotám zodpovednosti, slobody a úcty k ľudskej dôstojnosti, vďaka vláde zákona, subsidiarite a solidarite. … Uznanie tohto dedičstva na poli práva, umenia, literatúry, filozofie a politiky je pravdivé a súčasne verné historickému dedičstvu.“

Je nepopierateľným faktom – čo sa odráža aj v mnohých európskych ústavách – že kresťanstvo vyformovalo našu spoločnú civilizáciu a európsku identitu vo všetkých jej politických, ekonomických a kultúrnych stránkach a predovšetkým v uznávaní ľudskej dôstojnosti. Viera v Boha a kresťanské hodnoty boli historicky zjednocujúcim momentom európskej kultúrnej rozmanitosti. Vstúpili do európskej kultúry tak zásadne, že sú podstatné nielen pre naše morálne a politické predstavy, ale sú prítomné, hoci neuvedomele, v mnohých našich kultúrnych princípoch a zvyklostiach.

Arcibiskup Martino sa koncom januára na konferencii „Európsky konvent a kresťanské korene Európy od Východu po Západ“ vyjadril: „Kresťanská pečať tvorí mimoriadny charakter Európy, ktorý potvrdzujú aj jej otcovia – zakladatelia a takéto dedičstvo sa nesmie popierať. Uznať ho predsa neznamená odporovať princípu laickosti (oddelenia štátu a Cirkvi), ale interpretovať ho správnym spôsobom. Nie je prijateľné, aby sa v čase otvárania sa a rešpektovania všetkých ľudských náhľadov na svet náboženstvo diskriminovalo. Ľahostajnosť voči transcendentnému rozmeru môže viesť iba k tragickým následkom, ako to bolestným spôsobom ukázali dejiny európskeho kontinentu.”

Výzva poľskej strany Právo a spravodlivosť uvádza: „Bolo to kresťanstvo, ktoré vytvorilo základ európskej kultúry a vnímanie vzájomných väzieb európskych národov, bez ktorých by vznik integračných snáh nebol možný. Viera v Boha posilňovala presvedčenie o absolútnych etických normách, ba viac – v kresťanstve má svoj pôvod idea ľudskej dôstojnosti; a osobitne fakt, že tí najslabší sa stali podstatnými pre budovanie európskej jednoty ako zdroja demokratických pravidiel a ľudských práv. Úloha viery a kresťanstva bola rozhodujúca pri odpore voči komunistickému útlaku národov a udržiavaní povedomia jednoty kontinentu rozdeleného železnou oponou. Toto zakúsili najmä tí, ktorí reprezentujú krajiny pristupujúce k Európskej únii.“ A výzva pokračuje smerom k súčasnosti: “Ale kresťanstvo nie je iba historickým základom Európy; je predovšetkým živou vierou našich národov. Milióny Európanov veria v Boha a v Evanjelium – táto viera formuje ich životy a životy ich rodín. Zanedbávanie tejto skutočnosti v dokumente, ktorý určuje zmysel európskej spolupráce, zraňuje Európu duchovne a sociálne.“

A celkom nedávno, 30. októbra t.r. v Bruseli na pracovnom stretnutí COMECE (Komisia biskupských konferencií Európskych spoločenstiev) kardinál Daneels vyhlásil: „Každý, kto popiera nespochybniteľný fakt úlohy kresťanstva pri vytváraní Európy, to musí robiť iba z ideologických dôvodov. Európa zajtrajška nebude Európou stredoveku, kedy Cirkev technicky zjednocovala Európu. Ak uspeje kresťanstvo v zjednocovaní Európy v budúcnosti, bude to preto, že jej poskytuje spoločný základ hodnôt.“

Podpredseda talianskej vlády Gianfranco Fini tvrdí: “Nemožno poprieť, že najvnútornejšia identita Európy sa nachádza v náboženských koreňoch a v spoločnej židovsko-kresťanskej tradícii. A najvyšším výrazom laickosti je práve uznanie tejto pravdy.”

Najneúnavnejším burcovateľom za oživenie duchovných koreňov Európy je pápež Ján Pavol II., o ktorom sú mnohí presvedčení. že má prorockého ducha. Je to človek, ktorý v súčasnosti asi najlepšie rozumie Európe a jej duchovným problémom. 3. júna 1997 v Hniezdne povedal: „Nebude žiadna európska jednota, ak nebude založená na jednote ducha. Tento najhlbší základ jednoty bol daný Európe a upevnený cez stáročia kresťanstvom – jeho Evanjeliom, jeho chápaním človeka a jeho príspevkom k rozvoju dejín národov a štátov. Toto neznačí túžbu privlastniť si históriu. Pretože dejiny Európy sú veľkou riekou, s mnohými prítokmi a rôznorodosť tradícií a kultúr, ktoré ju formujú, sú jej obrovským bohatstvom. Základy európskej identity sú postavené na kresťanstve.“

Keď uvádzame dôvody, pre ktoré je potrebné uviesť kresťanstvo v ústavnej zmluve, osobitne presvedčivo vyznieva názor Prof. Joseph Weilera, praktizujúceho Žida, a známeho ústavného sudcu. Prof. Weiler je vedúcim Katedry Jeana Monneta na Univerzite v New Yorku, riaditeľom Globálnej právnickej školy a Centra pre medzinárodné hospodárske právo a súdnictvo v New Yorku. Nedávno predstavil v talianskom Rimini svoju knihu venovanú uvedenej otázke s názvom Kresťanská Európa. Skutočnosť, že sa v budúcej európskej ústave nespomína kresťanstvo, považuje prof. Weiler za absurdné. „Keď nemecká, írska a poľská ústava spomínajú Boha a kresťanské korene, prečo navrhovaný text ústavy odráža francúzsky sekulárny model?“ pýta sa profesor. „Sekulárny nie je synonymom pre neutrálny. Európska ústava káže kultúrny pluralizmus, ale v skutočnosti aplikuje konštitučný imperializmus a cenzuruje otvorenie sa spomenutiu náboženských koreňov prítomnému v ústavách mnohých štátov. Nespomenutie európskych kresťanských koreňov nie je demonštráciou neutrality, ale skôr jakobínskym postojom.

Deklarácia našej identity nám otvára cestu k chápaniu človeka, ktorý je odlišný. Keď jasne viem, kto som, dokážem uznať, že si aj ty, a že si odlišný. V relativizme sa skrýva zmätok a nie tolerancia.“ Profesor ďalej zdôrazňuje: „Spomenutie kresťanstva nie je aktom neznášanlivosti, pretože Cirkev Kristovu pravdu ponúka, neukladá ju. Tolerancia nie je tam, kde sa skrývame, ale tam, kde prekonávame pokušenie nátlaku. Práve preto pravoverný Žid môže Európu požiadať, aby sa nebála svojej minulosti a vlastnej kresťanskej identity. Môže Európu vyzvať, aby si cenila oboje. Pretože Európa, ktorá dnes pre zle chápaný laicizmus vymazáva svoje vlastné náboženské korene z ústavy, by zajtra mohla byť nepriateľom židovských alebo moslimských menšín, v mene tejto istej sekulárnej tolerancie.“

Teda zmienkou o kresťanských koreňoch sa nechce Európa budovať ako „kresťanský klub“. Je to vernosť historickej i súčasnej pravde.

Ohľadom spomenutia Boha v ústavnej zmluve Ján Figeľ vo februári t.r. v parlamente povedal: „Som presvedčený, že takáto zmienka alebo invokácia Boha, bude mať veľký význam pre budúce vzťahy na európskom kontinente. Samozrejme, je dôležité, aby to bola vhodná, primeraná formulácia, ktorá nikoho neuráža a nevylučuje, aby to bola skôr inkluzívna formulácia, ktorá je tolerantná pre všetkých. Aj pre tých, ktorí veria, aj pre tých, ktorí neveria. Hodnoty únie môžu a majú zahŕňať hodnoty tých, ktorí veria v Boha ako zdroj základných hodnôt (pravdy, spravodlivosti, dobra a krásy), ale aj tých, ktorí takúto vieru nezdieľajú, ale rešpektujú už spomínané univerzálne hodnoty vychádzajúce z iných zdrojov. Tými zdrojmi môže byť filozofia, sekulárny humanizmus alebo iné.

Často sa hovorí o zrážke civilizácií, ktorá akoby ľudstvu hrozila. Veľmi zložitou je dnes otázka európskej integrácie Turecka, krajiny s prevažne moslimskou kultúrou. Ako môžu takéto rôzne kultúry spolu nažívať? Som presvedčený, že práve zmienka o Bohu môže vytvárať priestor pre univerzálne bratstvo. Nie etnické, nie rasové, nie frakčné, ale pre všeobecné ľudské bratstvo a solidaritu. Zmienka o Bohu tomu môže dať pravý rozmer a pravý priestor aj vzhľadom na dominantne kresťanský charakter európskej kultúry, ale aj na židovské tradície, z ktorých vychádza a ktoré sa takisto rozvíjajú, a aj vzhľadom na príspevok islamu už či v minulosti, či v súčasnosti.

Zmienka o Bohu je tiež prihlásením sa k existencii Najvyššieho Sudcu, ktorý je spravodlivý, na rozdiel od mnohých našich ľudských súdov, sudcov a úsudkov. Tolerantná, inkluzívna zmienka o Bohu a kresťanských koreňoch nikoho neopomína, nikoho neuráža, práve naopak. Jej vynechanie by bolo urážkou našich otcov, ktorí mnohí pre túto identitu trpeli, mnohých národov, ktoré to považujú za zásadné a dôležité, ale aj urážkou otcov – zakladateľov, ktorí z viery čerpali svoju inšpiráciu pre európske zmierenie, či už francúzsko-nemecké alebo širšie, a pre európsku jednotu. Pripomeniem len Schumana, Monneta, De Gasperiho, Adenauera, De Gaullea, ale aj mnohých iných. Robert Schuman povedal: „Európa je uplatnením demokracie v kresťanskom zmysle slova.“

Na ďalšie súvislosti spomenutia Boha v ústavnej zmluve poukazuje návrh už spomínaného COMECE: „…s uznaním hraníc ľudskej moci a s uvedomením si kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, vo vedomí zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi stvorenstva.“ Odborník Biskupskej konferencie Rakúska pre európske otázky prof. Franz Eckert k tomuto vysvetľuje: „Navrhovaný text je prijateľný pre ľudí s rôznymi svetonázormi. Nájdu v ňom splnené svoje požiadavky. Prvá formulácia ´s uznaním hraníc ľudskej moci´ je odmietnutím zotročenia človeka akýmkoľvek diktátorským systémom. Mocnárovi neustále pripomína vyššiu moc, ktorou nemôže manipulovať. Pripomenutie ´kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy´ má jasne ukázať, že budúcu Európu nemožno zriadiť „z ničoho“, ale na základni dlhej histórie, tradície a hodnôt. Formulácia ´v zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi stvorenstva´ pripomína, že človek sa bude musieť zodpovedať aj mimo dosahu pozemských zákonov.“

Filozof Marian Kuna tvrdí, že opomenutie Boha v ústavnej zmluve predstavuje „problém aj pre neutralistického liberála, ktorý hlása úsilie zostať neutrálny medzi odlišnými koncepciami dobra. Jednostranným vytesnením zmienky o Bohu totiž prestáva byť nestranný (férový)“.

Treba opätovne pripomenúť, že zmienka o Bohu poukazujúc na ľudskú zodpovednosť pred Bohom nechce potlačiť ľudskú zodpovednosť pred inými zdrojmi zodpovednosti. Táto zmienka nechce nikoho urážať a ani nikoho nútiť k náboženskému vyznaniu. Dr. Josef Spindelböck z dolnorakúskej Etickej komisie pripomína v tejto súvislosti, že zmienkou o Bohu sa nechytá strana určitému náboženstvu ani viere ako takej, ale uznáva sa, že viera je jednou z možností ako odôvodňovať univerzálne hodnoty. Ide o zakotvenie hodnôt v absolútne a v konečnom dôsledku o trvalú ochranu neodňateľnej ľudskej dôstojnosti; nejde o náboženské privilégiá.

Pri zdôrazňovaní významu zakotvenia kresťanstva, či zmienky o Bohu v ústavnej zmluve ja taktiež rovnako potrebné zdôrazniť, že sa týmto nechce nič meniť na oddelení verejnej moci a cirkví a náboženských spoločností. V už spomenutom Bruselskom manifeste sa medzi iným uvádza: ,Uznanie náboženstva neznamená vyjadrenie jednoznačného politického názoru a … neznamená preferovanie ktorejkoľvek politickej skupiny“.

Vážnym právnym dôvodom pre spomenutie kresťanstva a Boha v preambule je fakt, že preambula má aj svoj legislatívno-právny aspekt. Na rozdiel od Slovenskej republiky, kde preambula právneho predpisu nie je právne záväzná a nevyvoláva žiadne právne následky, v prípade práva Európskej únie je tomu inak. Jednotlivé právne predpisy Európskej únie môžu byť Súdnym dvorom v Luxemburgu zrušené v prípade, ak obsah ich preambuly (t. j. dôvodov prijatia týchto predpisov uvedených v preambule) nekorešponduje s obsahom ich textu, a to podaním žaloby na zrušenie daného právneho predpisu pre jeho nezákonnosť. Preambula teda bude významným zdrojom zásad a princípov, z ktorého bude čerpať Súdny dvor v Luxemburgu v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Z pohľadu interpretácie navrhovanej ústavnej zmluvy, ako i celého práva Európskej únie, bude teda zdrojom kľúčovým.

Viaceré články návrhu ústavnej zmluvy (napr. článok 3 ods. 3, článok 5 ods. 1 alebo článok 7 ods. 3) zakotvujú rešpektovanie identity jednotlivých členských štátov a považujú spoločné ústavné princípy týchto členských štátov za spoločné princípy Európskej únie. Zároveň sa odvolávajú na náboženské dedičstvo Európy, a tak neodmysliteľne súčasných aj budúcich členských štátov. Pri skúmaní ústav a ústavných tradícií jednotlivých členských štátov je neprehliadnuteľnou skutočnosť, že viaceré základné právne dokumenty týchto štátov sa vo svojej preambule odvolávajú buď priamo na Boha, Svätú Trojicu, Ježiša Krista alebo aspoň na kresťanské hodnoty (napr. nemecká, dánska, grécka, írska, poľská i naša slovenská ústava – „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“). Absencia podobného odkazu v preambule ústavnej zmluvy teda nie je v súlade so samotnými ustanoveniami tejto zmluvy, a tiež nevážením si ústavných tradícií jednotlivých členských štátov zo strany autorov jej textu.

Ku kresťanstvu sa v rámci budúcich 25 členských štátov EÚ hlási podľa štatistík až 85% obyvateľov. Aj keď praktizujúcich je, žiaľ, menej, kresťanstvo je i v súčasnej Európe najmasovejší fenomén. Na to 1. októbra v Barcelone upozornil aj Josep Miró i Ardévol, predseda Združenia kresťanov pre Európu, na ktorom majú účasť kresťanskí politici a rôzne združenia z celej Európy: „Sme milióny kresťanských občanov európskeho svetadielu a myslíme si, že nová európska ústava by mala uznať historické dedičstvo ako aj živý a aktuálny význam kresťanstva v Európe.“ A dodal: „Naopak, mnohí kresťanskí občania sa budú cítiť odmietaní európskymi inštitúciami a svojimi vládami.“

Keď sme uvažovali o potrebe spomenúť v ústavnej zmluve kresťanstvo a Boha, je zároveň si uvedomujeme, že žiadna litera nezabezpečí aj skutočné napĺňanie hodnôt. Kresťanské korene je treba nielen uznať, ale z nich aj žiť – a za toto sú zodpovední práve kresťania. Ideálom je, ak život i litera sú naplnené tým istým duchom!

Pavol Kossey,
autor je podpredsedom Fóra pre verejné otázky
(uverejnené v Katolíckych novinách 49/2003)

V emotívnej diskusii o novele potratového zákona argumentuje ANO tým, že ňou chce chrániť liberálne princípy. Liberalizmus v etymologicky pôvodnom zmysle slova znamená teda dôsledné rešpektovanie vnútornej dôstojnosti všetkých ľudí. Dôležité je pritom slovíčko „všetkých“. Konzistentné myslenie nás privádza k záveru, že sloboda človeka má iba jednu hranicu, a tou je sloboda iného človeka. A v tom je háčik „liberalizmu“ politiky ANO. Nenápadne do nej totiž vkĺzla ľavicovo zafarbená predstava o slobode a právach, čo arbitrárne môže prisudzovať alebo upierať jedna spoločenská skupina ľudí inej. Človek, či už narodený, alebo nenarodený, nemá právo na slobodu a život (ktorý je jej nutným predpokladom) preto, lebo ide o neodňateľnú súčasť jeho dôstojnosti, ale preto, lebo mu ho (podľa nami definovaných okolností) odhlasujeme. Toto poňatie je však v rozpore s klasickým hayekovským liberalizmom, ale i napríklad s koncepciou práv vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

Akosi uniká kľúčová otázka, na ktorú by ANO v záujme zachovania liberálnych princípov malo dať odpoveď. Aký je zásadný rozdiel medzi 24- a 25-týždňovým ľudským plodom? Ako to, že je prípustné usmrtiť choré 168-dňové nenarodené dieťa, ale 170-dňové alebo dvojročné narodené už nie? Kde a prečo nastal ten kvalitatívny zlom?

Zdá sa, že sám pragmatický život začína pomaly prinášať trochu svetla do diskusie. Do gynekológie vstupujú novinky ako trojrozmerné ultrazvukové zobrazovanie a čoraz častejšie i terapeutické zásahy pred narodením. Pred časom obletela svet fotografia malej rúčky vystrčenej z maternice počas chirurgickej operácie 20-týždňového ľudského plodu dnes trojročného Samuela Armasa. Schopnosť prežitia mimo maternice sa vďaka medicínskemu pokroku posúva stále viac a častejšie pred 24-týždňovú hranicu. Hľadaný zlom určujúci antiliberálnosť zabitia jedinca sa stáva čoraz viac chimérou. Ako sa konštatuje v najnovšom čísle časopisu Newsweek (9. 6.), ktoré približuje fascinujúci svet fetálnej medicíny: „Bez ohľadu na to, aké rozhodnutia prijímajú o právach plodu zákonodarcovia, aktivisti, sudcovia alebo i jednotliví Američania, medicína už uznala nenarodeným deťom jedinečnú formu osobnej dôstojnosti – berie ich ako pacientov.“

PETER JEDLIČKA
(Autor je lekárom, pôsobí na univerzite v Nemecku)

Prevzaté z denníka SME [24. 6. 2003]

(Esej o význame kresťanských hodnôt v zjednotenej Európe)

Sníval som sen o krajine, kde sa deti pokojne a radostne hrajú. Mladí sa pripravujú na život – študujú, objavujú nepoznané horizonty. Matky sa s prirodzenou láskou venujú svojim deťom alebo ináč obohacujú spoločnosť. Otcovia sa slobodne realizujú v práci. Starci, vážení svojim okolím, v pokoji a plní múdrosti prežívajú svoju starobu. Väčšina ľudí prijíma svoj podiel zodpovednosti za spoločnosť, prirodzene sa angažuje a dáva jej do služby svoje talenty. Je len veľmi málo nezamestnaných a väčšina z nich hľadá spôsoby, ako predsa byť užitočným svojmu okoliu. Ľudia slobodne cestujú, študujú, podnikajú na celom kontinente. Niet zbytočných bariér. Príroda je čistá a svieža, vo vodách množstvo rýb, vzduch sa dá dýchať, potraviny sú zdravé. Kultúra človeka dvíha a vnútorne osviežuje, aj keď sa nevyhýba ani ťažkým problémom ľudskej existencie. Technika slúži človeku, majúc v úcte posvätnosť života. Národy, chrániac si vlastnú identitu, majú v úcte iné národy. Ak jeden národ postihne prírodná katastrofa, je samozrejmou reakciou pomoc ostatných. To, čo charakterizuje vzťahy štátov, je priateľstvo, solidarita a spolupráca. Rôznosť jazykov a tradícií, ale spoločná vízia. Národy vedia, že ak sa darí jednému, je to predpoklad, aby sa darilo aj druhému. Ak by niektorý chytráctvom niečo získal na úkor iného, je to zase predpoklad, aby vzájomné napätie a nerovnováha poškodili nakoniec aj pôvodcu tejto nerovnováhy. Vyváženosť kompetencií majú ľudia „v krvi“ – vedia sa slobodne a uvážlivo dohodnúť, čo má byť z pohľadu dobra všetkých úlohou občana, obce, regiónu, štátu či únie. Veci a vzťahy slúžia rozvoju človeka…

Videl som aj iné obrazy. Batoliatka už s materským mliekom vpíjajúce škodlivé látky; deti, nepoznajúce láskavé materské pritúlenie, či dobrodružnú hru s otcom. Mnohé z nich vlastného otca ani nepoznajú…, sú neurotické, ich citový svet vyrástol najmä na televíznych seriáloch plných úskokov a násilia. Videl som mladých nedôverujúcich svetu, ktorý im pripravili dospelí; hľadajúcich šťastie v úniku, v droge… Ich tváre zostarli skôr ako stihli dozrieť do plnej krásy. Videl som i ženy snažiace sa silou mocou vo všetkom vyrovnať mužom, ktoré však už celkom zabudli, čo je to romantika a radosť zo skutočného partnerstva… Mužov nepoznajúcich nič okrem zarobených peňazí a svojho spoločenského postavenia, nepoznajúcich upokojujúce chvíle so svojimi najbližšími. Videl som, že deti sú v rodinách vzácnym artiklom. Videl som i starenky a starcov, obávajúcich sa chvíle, keď sa dostanú do preplnených starobincov a žijúcich v strachu, dokedy ich mladí nechajú žiť… Ba videl som aj prestrašené, plačúce deti, ktoré ich matky za hukotu sirén odnášajú do krytov; nebo presekávané ohnivými strelami; ako domčeky z karát rúcajúce sa domy, fabriky, chrámy… Ropa a chemikálie, vnikajúce do pôdy i do vôd, všadeprítomná rádioaktivita zadúšajúca všetok život. Dymiace dediny a mestá, množstvo mŕtvych a ranených…

Stop – sme v realite – je august 2002. Opadáva voda, čo najmä v Nemecku, Čechách a v Rakúsku vykonala obrovské škody. Celkom triezvo sa pýtame, čo bude s naším Slovenskom, čo bude s našou Európou? Keď som prestal snívať, uvedomil som si, ako je v tej našej každodennej realite aj čosi zo sna harmónie ale, žiaľ, i tak mnoho zo sna hrôzy… Skúsme spolu rozmýšľať o tom, na čo máme reálny vplyv. Úvahy o Európskej únii (EÚ) a Slovensku v nej sú už niekoľko rokov niečím celkom reálnym. Vieme, že Únia je v náročnej fáze vlastnej transformácie a súčasne rozširovania sa o nové štáty strednej a východnej Európy. Ako môžeme pomôcť, my kresťania, aby sa táto myšlienka realizovala čím plnšie a čím viac pre dobro všetkých?
Zjednotiť Európu nie je myšlienka nová. Nebudeme spomínať pokusy spájať ju mečom, či sobášnymi špekuláciami. Pripomenieme iba, že zrejme prvý, kto mal konkrétnu mierovú predstavu o európskom zväze štátov, bol Jiří z Poděbrad, ktorý svoju myšlienku predstavil v roku 1461 v Paríži ako možnosť účinne sa brániť tureckej hrozbe. Jeho nápad zrejme prišiel príliš skoro. Smutne sa nám počúva, že aj Adolf Hitler už v roku 1936 hovoril o „európskom dome“. V tomto prípade povieme, že našťastie jeho plány taktiež nevyšli.

Zoči voči všetkým súčasným možnostiam i hrozbám je tu však prítomná aj úžasná príležitosť. Príležitosť, ktorá sa v histórii ponúka možno raz za tisíc rokov: Európu je možné zmysluplne, mierovo, demokraticky zjednotiť!! Európa sa môže stať kontinentom, ktorý nebude exportovať svetové vojny, ale pozitívny príklad solidárneho spolužitia a spolupráce národov.

Vyše 90-ročný Otto von Habsburg bol začiatkom decembra 2001 v Bratislave. Vo svojej prednáške zdôraznil základnú myšlienku: Veľké diela musia stáť na veľkej myšlienke, ináč neprežijú. Európska únia je dielo nesmierne veľké a prežije iba na primeranom, inšpiratívnom ideovom fundamente. V podstate zaň označil kresťanské korene Európy.
Ukazuje sa, že v modernej spoločnosti sú stále viac nepostrádateľní psychiatri. Iste to má mnoho príčin, medzi iným aj sociálne príčiny ako nezamestnanosť a podobne. Ale celkom iste je na prvom mieste problém straty zmyslu, strata naplnenia života. Myslím, že v súčasnom svete, omnoho viac ako kedykoľvek predtým, je základom angažovanosti, možno povedať úspešnosti práve motivácia, zmysel toho, čo robíme. Rôzne technológie, predovšetkým informačné, umožňujú mnohé činnosti robiť úžasne efektívne. To, čo nedajú človeku ani najlepšie počítače, je zmysel. Práve tu pomáha kresťanstvo v tom najzákladnejšom, pomáha ľuďom najpriamejšie. Samozrejme kresťanstvo nemožno zredukovať na nejaký prostriedok, dokonca psychologický prostriedok.

Pomerne často vnímame u neveriacich ľudí averziu, keď počujú spojenie „kresťanská Európa“. Čo sa vynorí v ich hlavách? Strach z netolerancie, násilného presviedčania, či zo starého „cuius regio, eius religio“ (aký vládca, také náboženstvo)? Kristus nám hovorí o kvase, o soli, o svetle. Cirkev počúva ducha doby a súc verná svojmu Zakladateľovi, reaguje na znamenia čias. Vie, že psychológia ľudí sa v súčasnosti čiastočne zmenila. Vždy si ctila svedomie a slobodu človeka, ale lepšie ako v minulosti si uvedomuje, že kresťanstvo musí byť pre neveriacich ľudí predovšetkým službou, láskou, ponukou – nenásilne ponúkaným darom. Ako veriaci si samozrejme želáme, aby sme čím viacerým bratom a sestrám boli schopní sprostredkovať účasť na tých daroch, ktoré sme od Boha dostali my sami. „Právo na náboženskú slobodu sa uplatňuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho používanie podlieha istým normatívnym úpravám“, hovorí v bode 7 deklarácia II. vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Deklarácia pripomína dôležitosť ochrany tejto slobody ako súčasť právneho systému, a vo vzťahu k hľadaniu náboženskej pravdy ďalej pripomína, že „tejto povinnosti ľudia nemôžu urobiť zadosť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním“ (DH 2). Ak hovoríme o návrate ku kresťanským koreňom Európy, myslím, že je vhodné súčasne pripomínať tento princíp slobody. Iste to nemôže znamenať zo strany kresťanov bezbrehú toleranciu, neschopnosť jasne si zastať svoje spravodlivé požiadavky a primerane sa hlásiť o svoje práva v spoločnosti. Mali by sme dospieť k tomu, aby ľudia vnímali, že čím bude v spoločnosti váženejšie kresťanstvo, tým bude v nej viac garantovaná sloboda. Istá múdrosť hovorí: „Ak nebude katolícky kňaz protestovať, keď budú búrať synagógu, nebude mať kto protestovať, keď budú búrať jeho kostol.“

Odvážnym prorokom o duchovnej konštrukcii európskeho domu je Ján Pavol II. Možno ho nazvať advokátom správneho ponímania integrácie Európy. Pri mnohých príležitostiach vyslal lúč jasného svetla do prítmia našej súčasnosti. Naposledy sa pomerne komplexne vyjadril vo svojom posolstve konferencii Na ceste k európskej ústave, ktorá sa v júni t.r. konala v Ríme: „Európsky proces zjednocovania nesmie ignorovať kresťanské korene a náboženské dedičstvo nášho svetadielu. EÚ musí cirkvám a náboženským spoločenstvám priznať ich úlohu. Nie sú to žiadne súkromné organizácie, ale majú svoje legitímne miesto v spoločnosti“. Ján Pavol II. sa vyslovil aj za globalizáciu v solidarite bez vylučovania niektorých ľudí zo spoločnosti, za vytvorenie spravodlivého a trvalého pokoja v Európe ako i na celom svete a tiež za zjednotenie rôznych tradícií, aby sa vytvoril humanizmus, ktorý ponúka každému človeku priestor pre jeho rozvoj. Ďalej sa vyjadril: „Cirkev sa nemieša do konkrétnych technických otázok rozširovania EÚ, rešpektuje autonómiu demokratického poriadku. Cirkev nehovorí o rozširovaní, ale o „europeizácii“ EÚ. Súčasne však nemôže zostať ľahostajná, keď ide o hodnoty a morálne základy, ktoré určujú inštitucionálne rozhodnutia. K tomu patrí správne chápanie človeka, spoločnosti a spoločného dobra. Jednoduchou zmienkou o Bohu v nejakom bruselskom dokumente sa to nerieši – mne nejde o nostalgiu. Európa Európskej únie musí pochopiť, že jej podstatné hodnoty ako ľudská dôstojnosť, ochrana života, rodina, vzdelanie, sloboda myslenia sa vyvinuli z kresťanského ducha a prostredia. Preto je potrebné uznať a chrániť zásadné hodnoty, najmä ľudskú dôstojnosť, posvätný charakter ľudského života, ústrednú úlohu rodiny založenej na manželstve, význam výchovy ako aj slobodu myslenia, názoru a náboženstva. Ďalej k tomu patrí rešpektovanie právneho štátu, spolupráca všetkých ľudí na spoločnom blahu, chápanie práce ako osobného a spoločenského dobra a interpretovanie politickej moci ako služby, ktorá je určovaná zákonom a rozumom a ktorou sa ohraničuje právo človeka a národa“. Ťažko je k tomuto výpočtu niečo dodať. Je to program, ktorého napĺňanie nás bude posúvať silno dopredu.

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť ešte jednu myšlienku. Moderné budovy majú spravidla oceľovú konštrukciu, ktorú navonok vôbec nevidno, ale pre pevnosť stavby je práve ona určujúca. Podobne aj základy domu nevidíme, ale iba oni zabránia, aby prvý väčší poryv vetra stavbu nezrútil. Tak aj morálne princípy nie sú oproti ekonomickým hodnotám tak viditeľné, ale práve oni rozhodujú, či sa spoločnosť udrží a bude mať vnútorné zdroje na ďalší rozvoj.
Európa je a zrejme zostane multikultúrnou. Spolupráca s ľuďmi inej kultúrnej a náboženskej tradície bude predstavovať stály základ európskej spoločnosti. K tomu pre veriacich katolíkov dáva dôležitú orientáciu II. vatikánsky koncil v dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem: „Takmer spoločné dedičstvo evanjelia a z toho vyplývajúca spoločná povinnosť vydávať kresťanské svedectvo odporúča, ba často vyžaduje spoluprácu katolíkov s inými kresťanmi,… na poli národnom i medzinárodnom. Spoločné ľudské hodnoty nezriedka žiadajú podobnú spoluprácu kresťanov sledujúcich apoštolské ciele aj s tými, čo sa síce ku kresťanstvu nehlásia, ale tieto hodnoty uznávajú“. (AA 27) Táto výzva sa vzťahuje na spoluprácu v oblasti apoštolátu. O čo viac sa to týka všestrannej spolupráce na poli budovania ľudskejšej spoločnosti?

More, nech je akokoľvek obrovské, skladá sa z kvapiek vody. Každá rieka, aj tá najväčšia, sa začína maličkým pramienkom a každý ďalší potôčik, jej prítok, prispieva k jej výslednej veľkosti. Od každého nášho najmenšieho pozitívneho činu záleží, či bude v spoločnosti viac skepsy a beznádeje – radikálnych extrémistov, anarchistov, netolerantných neofašistov, do seba zahľadených egoistov, ľudí trpiacich pocitom neprijatia a samoty; alebo všestranného pozitívneho budovania spoločnosti a vzájomne sa chápajúcej ľudskosti. Ako kresťania sa musíme snažiť byť kompetentní, pracovití, dôslední, kreatívni, zodpovední, primerane asertívni… V duchu výroku bavorského kresťanskodemokratického politika F.J.Straussa, že ak my neovplyvníme svet, svet ovplyvní nás. Nesmieme byť naivní, že vybudujeme ideálny svet. Veď Ježiš nám pripomína: Chudobných budete mať vždy medzi sebou (Jn 12,8). Musíme však spoločne, každý na svojom mieste prispievať k tomu, aby celá Únia bola v službe života. To má byť nakoniec jej hlavný cieľ! Chceme byť v Únii kvasom, soľou, svetlom…

Pavol Kossey
Podané do súťaže „Esej o význame kresťanských hodnôt v zjednotenej Európe“, ktorá prebehla pod záštitou štátneho tajomníka Jána Figeľa v septembri 2002