V emotívnej diskusii o novele potratového zákona argumentuje ANO tým, že ňou chce chrániť liberálne princípy. Liberalizmus v etymologicky pôvodnom zmysle slova znamená teda dôsledné rešpektovanie vnútornej dôstojnosti všetkých ľudí. Dôležité je pritom slovíčko „všetkých“. Konzistentné myslenie nás privádza k záveru, že sloboda človeka má iba jednu hranicu, a tou je sloboda iného človeka. A v tom je háčik „liberalizmu“ politiky ANO. Nenápadne do nej totiž vkĺzla ľavicovo zafarbená predstava o slobode a právach, čo arbitrárne môže prisudzovať alebo upierať jedna spoločenská skupina ľudí inej. Človek, či už narodený, alebo nenarodený, nemá právo na slobodu a život (ktorý je jej nutným predpokladom) preto, lebo ide o neodňateľnú súčasť jeho dôstojnosti, ale preto, lebo mu ho (podľa nami definovaných okolností) odhlasujeme. Toto poňatie je však v rozpore s klasickým hayekovským liberalizmom, ale i napríklad s koncepciou práv vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

Akosi uniká kľúčová otázka, na ktorú by ANO v záujme zachovania liberálnych princípov malo dať odpoveď. Aký je zásadný rozdiel medzi 24- a 25-týždňovým ľudským plodom? Ako to, že je prípustné usmrtiť choré 168-dňové nenarodené dieťa, ale 170-dňové alebo dvojročné narodené už nie? Kde a prečo nastal ten kvalitatívny zlom?

Zdá sa, že sám pragmatický život začína pomaly prinášať trochu svetla do diskusie. Do gynekológie vstupujú novinky ako trojrozmerné ultrazvukové zobrazovanie a čoraz častejšie i terapeutické zásahy pred narodením. Pred časom obletela svet fotografia malej rúčky vystrčenej z maternice počas chirurgickej operácie 20-týždňového ľudského plodu dnes trojročného Samuela Armasa. Schopnosť prežitia mimo maternice sa vďaka medicínskemu pokroku posúva stále viac a častejšie pred 24-týždňovú hranicu. Hľadaný zlom určujúci antiliberálnosť zabitia jedinca sa stáva čoraz viac chimérou. Ako sa konštatuje v najnovšom čísle časopisu Newsweek (9. 6.), ktoré približuje fascinujúci svet fetálnej medicíny: „Bez ohľadu na to, aké rozhodnutia prijímajú o právach plodu zákonodarcovia, aktivisti, sudcovia alebo i jednotliví Američania, medicína už uznala nenarodeným deťom jedinečnú formu osobnej dôstojnosti – berie ich ako pacientov.“

PETER JEDLIČKA
(Autor je lekárom, pôsobí na univerzite v Nemecku)

Prevzaté z denníka SME [24. 6. 2003]

(Esej o význame kresťanských hodnôt v zjednotenej Európe)

Sníval som sen o krajine, kde sa deti pokojne a radostne hrajú. Mladí sa pripravujú na život – študujú, objavujú nepoznané horizonty. Matky sa s prirodzenou láskou venujú svojim deťom alebo ináč obohacujú spoločnosť. Otcovia sa slobodne realizujú v práci. Starci, vážení svojim okolím, v pokoji a plní múdrosti prežívajú svoju starobu. Väčšina ľudí prijíma svoj podiel zodpovednosti za spoločnosť, prirodzene sa angažuje a dáva jej do služby svoje talenty. Je len veľmi málo nezamestnaných a väčšina z nich hľadá spôsoby, ako predsa byť užitočným svojmu okoliu. Ľudia slobodne cestujú, študujú, podnikajú na celom kontinente. Niet zbytočných bariér. Príroda je čistá a svieža, vo vodách množstvo rýb, vzduch sa dá dýchať, potraviny sú zdravé. Kultúra človeka dvíha a vnútorne osviežuje, aj keď sa nevyhýba ani ťažkým problémom ľudskej existencie. Technika slúži človeku, majúc v úcte posvätnosť života. Národy, chrániac si vlastnú identitu, majú v úcte iné národy. Ak jeden národ postihne prírodná katastrofa, je samozrejmou reakciou pomoc ostatných. To, čo charakterizuje vzťahy štátov, je priateľstvo, solidarita a spolupráca. Rôznosť jazykov a tradícií, ale spoločná vízia. Národy vedia, že ak sa darí jednému, je to predpoklad, aby sa darilo aj druhému. Ak by niektorý chytráctvom niečo získal na úkor iného, je to zase predpoklad, aby vzájomné napätie a nerovnováha poškodili nakoniec aj pôvodcu tejto nerovnováhy. Vyváženosť kompetencií majú ľudia „v krvi“ – vedia sa slobodne a uvážlivo dohodnúť, čo má byť z pohľadu dobra všetkých úlohou občana, obce, regiónu, štátu či únie. Veci a vzťahy slúžia rozvoju človeka…

Videl som aj iné obrazy. Batoliatka už s materským mliekom vpíjajúce škodlivé látky; deti, nepoznajúce láskavé materské pritúlenie, či dobrodružnú hru s otcom. Mnohé z nich vlastného otca ani nepoznajú…, sú neurotické, ich citový svet vyrástol najmä na televíznych seriáloch plných úskokov a násilia. Videl som mladých nedôverujúcich svetu, ktorý im pripravili dospelí; hľadajúcich šťastie v úniku, v droge… Ich tváre zostarli skôr ako stihli dozrieť do plnej krásy. Videl som i ženy snažiace sa silou mocou vo všetkom vyrovnať mužom, ktoré však už celkom zabudli, čo je to romantika a radosť zo skutočného partnerstva… Mužov nepoznajúcich nič okrem zarobených peňazí a svojho spoločenského postavenia, nepoznajúcich upokojujúce chvíle so svojimi najbližšími. Videl som, že deti sú v rodinách vzácnym artiklom. Videl som i starenky a starcov, obávajúcich sa chvíle, keď sa dostanú do preplnených starobincov a žijúcich v strachu, dokedy ich mladí nechajú žiť… Ba videl som aj prestrašené, plačúce deti, ktoré ich matky za hukotu sirén odnášajú do krytov; nebo presekávané ohnivými strelami; ako domčeky z karát rúcajúce sa domy, fabriky, chrámy… Ropa a chemikálie, vnikajúce do pôdy i do vôd, všadeprítomná rádioaktivita zadúšajúca všetok život. Dymiace dediny a mestá, množstvo mŕtvych a ranených…

Stop – sme v realite – je august 2002. Opadáva voda, čo najmä v Nemecku, Čechách a v Rakúsku vykonala obrovské škody. Celkom triezvo sa pýtame, čo bude s naším Slovenskom, čo bude s našou Európou? Keď som prestal snívať, uvedomil som si, ako je v tej našej každodennej realite aj čosi zo sna harmónie ale, žiaľ, i tak mnoho zo sna hrôzy… Skúsme spolu rozmýšľať o tom, na čo máme reálny vplyv. Úvahy o Európskej únii (EÚ) a Slovensku v nej sú už niekoľko rokov niečím celkom reálnym. Vieme, že Únia je v náročnej fáze vlastnej transformácie a súčasne rozširovania sa o nové štáty strednej a východnej Európy. Ako môžeme pomôcť, my kresťania, aby sa táto myšlienka realizovala čím plnšie a čím viac pre dobro všetkých?
Zjednotiť Európu nie je myšlienka nová. Nebudeme spomínať pokusy spájať ju mečom, či sobášnymi špekuláciami. Pripomenieme iba, že zrejme prvý, kto mal konkrétnu mierovú predstavu o európskom zväze štátov, bol Jiří z Poděbrad, ktorý svoju myšlienku predstavil v roku 1461 v Paríži ako možnosť účinne sa brániť tureckej hrozbe. Jeho nápad zrejme prišiel príliš skoro. Smutne sa nám počúva, že aj Adolf Hitler už v roku 1936 hovoril o „európskom dome“. V tomto prípade povieme, že našťastie jeho plány taktiež nevyšli.

Zoči voči všetkým súčasným možnostiam i hrozbám je tu však prítomná aj úžasná príležitosť. Príležitosť, ktorá sa v histórii ponúka možno raz za tisíc rokov: Európu je možné zmysluplne, mierovo, demokraticky zjednotiť!! Európa sa môže stať kontinentom, ktorý nebude exportovať svetové vojny, ale pozitívny príklad solidárneho spolužitia a spolupráce národov.

Vyše 90-ročný Otto von Habsburg bol začiatkom decembra 2001 v Bratislave. Vo svojej prednáške zdôraznil základnú myšlienku: Veľké diela musia stáť na veľkej myšlienke, ináč neprežijú. Európska únia je dielo nesmierne veľké a prežije iba na primeranom, inšpiratívnom ideovom fundamente. V podstate zaň označil kresťanské korene Európy.
Ukazuje sa, že v modernej spoločnosti sú stále viac nepostrádateľní psychiatri. Iste to má mnoho príčin, medzi iným aj sociálne príčiny ako nezamestnanosť a podobne. Ale celkom iste je na prvom mieste problém straty zmyslu, strata naplnenia života. Myslím, že v súčasnom svete, omnoho viac ako kedykoľvek predtým, je základom angažovanosti, možno povedať úspešnosti práve motivácia, zmysel toho, čo robíme. Rôzne technológie, predovšetkým informačné, umožňujú mnohé činnosti robiť úžasne efektívne. To, čo nedajú človeku ani najlepšie počítače, je zmysel. Práve tu pomáha kresťanstvo v tom najzákladnejšom, pomáha ľuďom najpriamejšie. Samozrejme kresťanstvo nemožno zredukovať na nejaký prostriedok, dokonca psychologický prostriedok.

Pomerne často vnímame u neveriacich ľudí averziu, keď počujú spojenie „kresťanská Európa“. Čo sa vynorí v ich hlavách? Strach z netolerancie, násilného presviedčania, či zo starého „cuius regio, eius religio“ (aký vládca, také náboženstvo)? Kristus nám hovorí o kvase, o soli, o svetle. Cirkev počúva ducha doby a súc verná svojmu Zakladateľovi, reaguje na znamenia čias. Vie, že psychológia ľudí sa v súčasnosti čiastočne zmenila. Vždy si ctila svedomie a slobodu človeka, ale lepšie ako v minulosti si uvedomuje, že kresťanstvo musí byť pre neveriacich ľudí predovšetkým službou, láskou, ponukou – nenásilne ponúkaným darom. Ako veriaci si samozrejme želáme, aby sme čím viacerým bratom a sestrám boli schopní sprostredkovať účasť na tých daroch, ktoré sme od Boha dostali my sami. „Právo na náboženskú slobodu sa uplatňuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho používanie podlieha istým normatívnym úpravám“, hovorí v bode 7 deklarácia II. vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Deklarácia pripomína dôležitosť ochrany tejto slobody ako súčasť právneho systému, a vo vzťahu k hľadaniu náboženskej pravdy ďalej pripomína, že „tejto povinnosti ľudia nemôžu urobiť zadosť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním“ (DH 2). Ak hovoríme o návrate ku kresťanským koreňom Európy, myslím, že je vhodné súčasne pripomínať tento princíp slobody. Iste to nemôže znamenať zo strany kresťanov bezbrehú toleranciu, neschopnosť jasne si zastať svoje spravodlivé požiadavky a primerane sa hlásiť o svoje práva v spoločnosti. Mali by sme dospieť k tomu, aby ľudia vnímali, že čím bude v spoločnosti váženejšie kresťanstvo, tým bude v nej viac garantovaná sloboda. Istá múdrosť hovorí: „Ak nebude katolícky kňaz protestovať, keď budú búrať synagógu, nebude mať kto protestovať, keď budú búrať jeho kostol.“

Odvážnym prorokom o duchovnej konštrukcii európskeho domu je Ján Pavol II. Možno ho nazvať advokátom správneho ponímania integrácie Európy. Pri mnohých príležitostiach vyslal lúč jasného svetla do prítmia našej súčasnosti. Naposledy sa pomerne komplexne vyjadril vo svojom posolstve konferencii Na ceste k európskej ústave, ktorá sa v júni t.r. konala v Ríme: „Európsky proces zjednocovania nesmie ignorovať kresťanské korene a náboženské dedičstvo nášho svetadielu. EÚ musí cirkvám a náboženským spoločenstvám priznať ich úlohu. Nie sú to žiadne súkromné organizácie, ale majú svoje legitímne miesto v spoločnosti“. Ján Pavol II. sa vyslovil aj za globalizáciu v solidarite bez vylučovania niektorých ľudí zo spoločnosti, za vytvorenie spravodlivého a trvalého pokoja v Európe ako i na celom svete a tiež za zjednotenie rôznych tradícií, aby sa vytvoril humanizmus, ktorý ponúka každému človeku priestor pre jeho rozvoj. Ďalej sa vyjadril: „Cirkev sa nemieša do konkrétnych technických otázok rozširovania EÚ, rešpektuje autonómiu demokratického poriadku. Cirkev nehovorí o rozširovaní, ale o „europeizácii“ EÚ. Súčasne však nemôže zostať ľahostajná, keď ide o hodnoty a morálne základy, ktoré určujú inštitucionálne rozhodnutia. K tomu patrí správne chápanie človeka, spoločnosti a spoločného dobra. Jednoduchou zmienkou o Bohu v nejakom bruselskom dokumente sa to nerieši – mne nejde o nostalgiu. Európa Európskej únie musí pochopiť, že jej podstatné hodnoty ako ľudská dôstojnosť, ochrana života, rodina, vzdelanie, sloboda myslenia sa vyvinuli z kresťanského ducha a prostredia. Preto je potrebné uznať a chrániť zásadné hodnoty, najmä ľudskú dôstojnosť, posvätný charakter ľudského života, ústrednú úlohu rodiny založenej na manželstve, význam výchovy ako aj slobodu myslenia, názoru a náboženstva. Ďalej k tomu patrí rešpektovanie právneho štátu, spolupráca všetkých ľudí na spoločnom blahu, chápanie práce ako osobného a spoločenského dobra a interpretovanie politickej moci ako služby, ktorá je určovaná zákonom a rozumom a ktorou sa ohraničuje právo človeka a národa“. Ťažko je k tomuto výpočtu niečo dodať. Je to program, ktorého napĺňanie nás bude posúvať silno dopredu.

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť ešte jednu myšlienku. Moderné budovy majú spravidla oceľovú konštrukciu, ktorú navonok vôbec nevidno, ale pre pevnosť stavby je práve ona určujúca. Podobne aj základy domu nevidíme, ale iba oni zabránia, aby prvý väčší poryv vetra stavbu nezrútil. Tak aj morálne princípy nie sú oproti ekonomickým hodnotám tak viditeľné, ale práve oni rozhodujú, či sa spoločnosť udrží a bude mať vnútorné zdroje na ďalší rozvoj.
Európa je a zrejme zostane multikultúrnou. Spolupráca s ľuďmi inej kultúrnej a náboženskej tradície bude predstavovať stály základ európskej spoločnosti. K tomu pre veriacich katolíkov dáva dôležitú orientáciu II. vatikánsky koncil v dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem: „Takmer spoločné dedičstvo evanjelia a z toho vyplývajúca spoločná povinnosť vydávať kresťanské svedectvo odporúča, ba často vyžaduje spoluprácu katolíkov s inými kresťanmi,… na poli národnom i medzinárodnom. Spoločné ľudské hodnoty nezriedka žiadajú podobnú spoluprácu kresťanov sledujúcich apoštolské ciele aj s tými, čo sa síce ku kresťanstvu nehlásia, ale tieto hodnoty uznávajú“. (AA 27) Táto výzva sa vzťahuje na spoluprácu v oblasti apoštolátu. O čo viac sa to týka všestrannej spolupráce na poli budovania ľudskejšej spoločnosti?

More, nech je akokoľvek obrovské, skladá sa z kvapiek vody. Každá rieka, aj tá najväčšia, sa začína maličkým pramienkom a každý ďalší potôčik, jej prítok, prispieva k jej výslednej veľkosti. Od každého nášho najmenšieho pozitívneho činu záleží, či bude v spoločnosti viac skepsy a beznádeje – radikálnych extrémistov, anarchistov, netolerantných neofašistov, do seba zahľadených egoistov, ľudí trpiacich pocitom neprijatia a samoty; alebo všestranného pozitívneho budovania spoločnosti a vzájomne sa chápajúcej ľudskosti. Ako kresťania sa musíme snažiť byť kompetentní, pracovití, dôslední, kreatívni, zodpovední, primerane asertívni… V duchu výroku bavorského kresťanskodemokratického politika F.J.Straussa, že ak my neovplyvníme svet, svet ovplyvní nás. Nesmieme byť naivní, že vybudujeme ideálny svet. Veď Ježiš nám pripomína: Chudobných budete mať vždy medzi sebou (Jn 12,8). Musíme však spoločne, každý na svojom mieste prispievať k tomu, aby celá Únia bola v službe života. To má byť nakoniec jej hlavný cieľ! Chceme byť v Únii kvasom, soľou, svetlom…

Pavol Kossey
Podané do súťaže „Esej o význame kresťanských hodnôt v zjednotenej Európe“, ktorá prebehla pod záštitou štátneho tajomníka Jána Figeľa v septembri 2002

Je potešiteľné, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia o návrhu ANO o uzákonení možnosti vykonávať umelý potrat pri geneticky indikovaných prípadoch až do 24. týždňa tehotenstva.

Je to ľudsky veľmi citlivý zákon dotýkajúci sa vážnym spôsobom všetkých zúčastnených. V prvom rade plod, ktorý definitívne stráca život. Bytostne sa dotýka matky – možno niektorá to prežíva len o málo vážnejšie ako vytrhnutie zuba, ale mnohé by vedeli rozprávať o bezsenných nociach… V súvislosti s úlohou otca sa často hovorí, že je veľa žien, ktoré do poslednej chvíle pred interrupciou v kútiku srdca čakajú, či ich manžel, či partner nezavolá a nepovie, „Vieš, rozmyslel som si to, nedaj si ho vziať…“ Plody tejto mentality, teda úcty, či neúcty k životu, však nesie celá spoločnosť.
Lekárska prax potvrdzuje, že prenatálna diagnóza nie je spoľahlivá na 100%. Je mnoho prípadov, kedy sa očakávalo narodenie postihnutého plodu a prišlo na svet krásne, zdravé dieťa. Je potešiteľné, že lekárska veda sa neustále vyvíja. Som však presvedčený, že podstata tohto problému v tomto nespočíva.

Prijať človeka s handicapom si vyžaduje dávku ľudskosti. Pri obhajobe „možnosti voľby“ – teda pripustenie umelého potratu – sa argumentuje prílišnou záťažou rodiny, sociálnou odkázanosťou. Ale zdá sa mi, že de facto je za tým mentalita „Kto (ekonomicky) neprináša, ale zaťažuje, nie je vítaný“. Táto mentalita môže postupne ľudskú spoločnosť vážne vnútorne narušiť. Som presvedčený, že jej prijímaním by sme sa zriekali niečoho podstatne ľudského. Mám totiž vážnu obavu, že tento prístup bude pokračovať. Veď tá istá mentalita môže veľmi skoro pripustiť tzv. „milosrdnú smrť“ pre starých a nevyliečiteľne chorých. Nie je potom blízko aj riziko, že tento prístup sa použije aj voči starým, ktorí jednoducho nebudú mať z čoho platiť svoju opateru? Možno sa obávať zneistenia starých, ktorí si nebudú istí, či ich okolie ešte akceptuje, či je ešte ochotné „tolerovať ich život“. Toto sa ukazuje celkom reálne. V Holandsku, kde je eutanázia legalizovaná, sa najmä z pohraničných oblastí starí ľudia snažia dostať do opatery do Nemecka, kde eutanázia legalizovaná nie je. A nemôže spomínaná mentalita postupne priniesť otázniky aj nad životom mentálne a telesne postihnutých? Kde je hranica tejto postupnosti? Je tento návrh novely zákona v súlade so smerovaním SR do EU, kde sa platnými právnymi predpismi zakazuje diskriminácia zdravotne postihnutých?

Nemálo postihnutých vedie hodnotný život; ekonomicky sú sebestační, ba pracujú pre dobro celej spoločnosti. Iste, starostlivosť o vážne postihnutých je pre ich okolie náročná. Ale aj oni, hoc nie ekonomicky, obohacujú spoločnosť. Mnohí majú zmysel pre rozmery života, ktoré si, my, zdraví, niekedy neuvedomujeme. Vedia sa tešiť čistejšou radosťou, vedia byť vďační za „obyčajné veci“ a napriek svojej „nenormálnosti“ vedia byť akýmsi spojivom s tým „normálnym“, neuponáhľaným svetom. Učia nás uvedomovať si, že okolo nás sú trpiaci ľudia, učia nás potrebe solidarity, učia nás otvárať si srdcia… Učia nás zachovávať v spoločnosti ľudskosť, úctu k životu ako takému. AK túto úctu strácame, život sa začína meniť na nemilosrdnú súťaž o silnejšieho a múdrejšieho, o agresívnejšieho a prefíkanejšieho.

Moderné antropologické poznatky hovoria o tom, že človek je tvor, ktorý sa rodí s výbavami, ktoré je treba rozvinúť. A jedným zo základných prostriedkov, ktorý rozvíja naše „človečenstvo“, je dávanie, solidarita. Hodno pripomenúť, že solidarita je kľúčovým princípom kresťanskej civilizácie a súčasne jedným zo základných princípov európskej integrácie. Ak sa budeme tento rozmer života snažiť odstrániť (napr. možnosťou odoberať život postihnutým – hoci aj pred narodením), bude to okrem iného znamenať, že život v spoločnosti sa bude stávať stále tvrdším pre každého z nás.

Na záver by som rád pripomenul, že rodiny s postihnutými deťmi nesmú zostať so svojim problémom sami. Solidaritu a úctu  musí prejavovať celá spoločnosť.

Pavol Kossey,
Autor je podpredsedom Fóra pre verejné otázky

Subsidiarita

Pri tejto príležitosti je vhodné stručne vysvetliť často spomínaný, ale nie vždy chápaný pojem subsidiarita. Tento základný pojem sociálnej náuky Cirkvi prvýkrát použil pápež Pius XI. vo svojej sociálnej encyklike Quadragesimo anno v roku 1931, vydanej pri 40-tom výročí prvej veľkej sociálnej encykliky Rerum novarum. Slovo subsidiarita má vo svojom koreni „subsidium“, čo znamená pomoc, podpora. V antickom Ríme nazývali subsidium vojenské jednotky, ktoré sa priamo nezúčastňovali bojov, iba sledovali situáciu z neďalekého kopca. V prípade, že rímske jednotky potrebovali pomoc, okamžite túto pomoc poskytli. Keď sa táto potreba pominula, aj pomoc subsidia sa ukončila. Táto realita veľmi dobre vystihuje podstatu princípu subsidiarity. V spomenutej encyklike sa definuje nasledovne: “Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastnými úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadanie spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným spôsobom článkom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť.“ (QA80)

Jednoducho povedané, v prirodzenej postupnosti: jednotlivý človek – rodina – širšia rodina – susedia – obec – región (okres, kraj) – štát – medzinárodné spoločenstvo, sa veci majú realizovať, či zabezpečovať najnižšie, ako je to možné. Vtedy sa totiž veci robia najefektívnejšie, s čím bezprostrednejším poznaním daného problému a so zapojením najmenšieho byrokratického aparátu. Pomoc zhora má byť len v takom rozsahu a len dovtedy, nakoľko je to nutné – má sa chápať ako pomoc k svojpomoci. Menšia zložka spoločnosti riešením svojho problému prispieva k dobru väčších zložiek i celej spoločnosti. Spoločnosť je zdravá, keď sú jej bunky – časti zdravé. Dodržiavanie tohto princípu zaručuje, že menšie zložky spoločnosti nezaťažujú zbytočne väčšie zložky a umožňujú im, aby sa koncentrovali na veci, za ktoré sú skutočne zodpovedné. Okrem toho, práve tento prístup je v súlade s dôstojnosťou a slobodou človeka, umožňuje rozvoj jeho talentov a súčasne podporuje jeho sebadôveru a sebaúctu.

Princíp subsidiarity sa ukázal ako dôležitý princíp, ktorého uplatňovanie zefektívňuje organizáciu a správu vecí na všetkých úrovniach. Napr., je citovaný v zmluve o Európskej únii (Maastrichtská zmluva, článok 3b). Takto sociálna náuka Cirkvi významným spôsobom obohatila spoločenskú náuku a aj týmto prispela k rozvoju ľudskej spoločnosti.

Sociálna náuka Cirkvi predstavuje bohatú studnicu právd, postojov, princípov, inšpirácií, z ktorej by mali čerpať predovšetkým politici, ale i všetci ľudia. Dôsledná aplikácia princípu subsidiarity vyžaduje okrem iného aj zodpovednosť a iniciatívnosť. Nebojme sa my, veriaci, dať sa odvážnejšie na túto cestu na všetkých úrovniach spoločenského života. Táto odvaha prinesie svoje plody každému z Vás i celej spoločnosti.

P. Kossey