(Esej o význame kresťanských hodnôt v zjednotenej Európe)

Sníval som sen o krajine, kde sa deti pokojne a radostne hrajú. Mladí sa pripravujú na život – študujú, objavujú nepoznané horizonty. Matky sa s prirodzenou láskou venujú svojim deťom alebo ináč obohacujú spoločnosť. Otcovia sa slobodne realizujú v práci. Starci, vážení svojim okolím, v pokoji a plní múdrosti prežívajú svoju starobu. Väčšina ľudí prijíma svoj podiel zodpovednosti za spoločnosť, prirodzene sa angažuje a dáva jej do služby svoje talenty. Je len veľmi málo nezamestnaných a väčšina z nich hľadá spôsoby, ako predsa byť užitočným svojmu okoliu. Ľudia slobodne cestujú, študujú, podnikajú na celom kontinente. Niet zbytočných bariér. Príroda je čistá a svieža, vo vodách množstvo rýb, vzduch sa dá dýchať, potraviny sú zdravé. Kultúra človeka dvíha a vnútorne osviežuje, aj keď sa nevyhýba ani ťažkým problémom ľudskej existencie. Technika slúži človeku, majúc v úcte posvätnosť života. Národy, chrániac si vlastnú identitu, majú v úcte iné národy. Ak jeden národ postihne prírodná katastrofa, je samozrejmou reakciou pomoc ostatných. To, čo charakterizuje vzťahy štátov, je priateľstvo, solidarita a spolupráca. Rôznosť jazykov a tradícií, ale spoločná vízia. Národy vedia, že ak sa darí jednému, je to predpoklad, aby sa darilo aj druhému. Ak by niektorý chytráctvom niečo získal na úkor iného, je to zase predpoklad, aby vzájomné napätie a nerovnováha poškodili nakoniec aj pôvodcu tejto nerovnováhy. Vyváženosť kompetencií majú ľudia „v krvi“ – vedia sa slobodne a uvážlivo dohodnúť, čo má byť z pohľadu dobra všetkých úlohou občana, obce, regiónu, štátu či únie. Veci a vzťahy slúžia rozvoju človeka…

Videl som aj iné obrazy. Batoliatka už s materským mliekom vpíjajúce škodlivé látky; deti, nepoznajúce láskavé materské pritúlenie, či dobrodružnú hru s otcom. Mnohé z nich vlastného otca ani nepoznajú…, sú neurotické, ich citový svet vyrástol najmä na televíznych seriáloch plných úskokov a násilia. Videl som mladých nedôverujúcich svetu, ktorý im pripravili dospelí; hľadajúcich šťastie v úniku, v droge… Ich tváre zostarli skôr ako stihli dozrieť do plnej krásy. Videl som i ženy snažiace sa silou mocou vo všetkom vyrovnať mužom, ktoré však už celkom zabudli, čo je to romantika a radosť zo skutočného partnerstva… Mužov nepoznajúcich nič okrem zarobených peňazí a svojho spoločenského postavenia, nepoznajúcich upokojujúce chvíle so svojimi najbližšími. Videl som, že deti sú v rodinách vzácnym artiklom. Videl som i starenky a starcov, obávajúcich sa chvíle, keď sa dostanú do preplnených starobincov a žijúcich v strachu, dokedy ich mladí nechajú žiť… Ba videl som aj prestrašené, plačúce deti, ktoré ich matky za hukotu sirén odnášajú do krytov; nebo presekávané ohnivými strelami; ako domčeky z karát rúcajúce sa domy, fabriky, chrámy… Ropa a chemikálie, vnikajúce do pôdy i do vôd, všadeprítomná rádioaktivita zadúšajúca všetok život. Dymiace dediny a mestá, množstvo mŕtvych a ranených…

Stop – sme v realite – je august 2002. Opadáva voda, čo najmä v Nemecku, Čechách a v Rakúsku vykonala obrovské škody. Celkom triezvo sa pýtame, čo bude s naším Slovenskom, čo bude s našou Európou? Keď som prestal snívať, uvedomil som si, ako je v tej našej každodennej realite aj čosi zo sna harmónie ale, žiaľ, i tak mnoho zo sna hrôzy… Skúsme spolu rozmýšľať o tom, na čo máme reálny vplyv. Úvahy o Európskej únii (EÚ) a Slovensku v nej sú už niekoľko rokov niečím celkom reálnym. Vieme, že Únia je v náročnej fáze vlastnej transformácie a súčasne rozširovania sa o nové štáty strednej a východnej Európy. Ako môžeme pomôcť, my kresťania, aby sa táto myšlienka realizovala čím plnšie a čím viac pre dobro všetkých?
Zjednotiť Európu nie je myšlienka nová. Nebudeme spomínať pokusy spájať ju mečom, či sobášnymi špekuláciami. Pripomenieme iba, že zrejme prvý, kto mal konkrétnu mierovú predstavu o európskom zväze štátov, bol Jiří z Poděbrad, ktorý svoju myšlienku predstavil v roku 1461 v Paríži ako možnosť účinne sa brániť tureckej hrozbe. Jeho nápad zrejme prišiel príliš skoro. Smutne sa nám počúva, že aj Adolf Hitler už v roku 1936 hovoril o „európskom dome“. V tomto prípade povieme, že našťastie jeho plány taktiež nevyšli.

Zoči voči všetkým súčasným možnostiam i hrozbám je tu však prítomná aj úžasná príležitosť. Príležitosť, ktorá sa v histórii ponúka možno raz za tisíc rokov: Európu je možné zmysluplne, mierovo, demokraticky zjednotiť!! Európa sa môže stať kontinentom, ktorý nebude exportovať svetové vojny, ale pozitívny príklad solidárneho spolužitia a spolupráce národov.

Vyše 90-ročný Otto von Habsburg bol začiatkom decembra 2001 v Bratislave. Vo svojej prednáške zdôraznil základnú myšlienku: Veľké diela musia stáť na veľkej myšlienke, ináč neprežijú. Európska únia je dielo nesmierne veľké a prežije iba na primeranom, inšpiratívnom ideovom fundamente. V podstate zaň označil kresťanské korene Európy.
Ukazuje sa, že v modernej spoločnosti sú stále viac nepostrádateľní psychiatri. Iste to má mnoho príčin, medzi iným aj sociálne príčiny ako nezamestnanosť a podobne. Ale celkom iste je na prvom mieste problém straty zmyslu, strata naplnenia života. Myslím, že v súčasnom svete, omnoho viac ako kedykoľvek predtým, je základom angažovanosti, možno povedať úspešnosti práve motivácia, zmysel toho, čo robíme. Rôzne technológie, predovšetkým informačné, umožňujú mnohé činnosti robiť úžasne efektívne. To, čo nedajú človeku ani najlepšie počítače, je zmysel. Práve tu pomáha kresťanstvo v tom najzákladnejšom, pomáha ľuďom najpriamejšie. Samozrejme kresťanstvo nemožno zredukovať na nejaký prostriedok, dokonca psychologický prostriedok.

Pomerne často vnímame u neveriacich ľudí averziu, keď počujú spojenie „kresťanská Európa“. Čo sa vynorí v ich hlavách? Strach z netolerancie, násilného presviedčania, či zo starého „cuius regio, eius religio“ (aký vládca, také náboženstvo)? Kristus nám hovorí o kvase, o soli, o svetle. Cirkev počúva ducha doby a súc verná svojmu Zakladateľovi, reaguje na znamenia čias. Vie, že psychológia ľudí sa v súčasnosti čiastočne zmenila. Vždy si ctila svedomie a slobodu človeka, ale lepšie ako v minulosti si uvedomuje, že kresťanstvo musí byť pre neveriacich ľudí predovšetkým službou, láskou, ponukou – nenásilne ponúkaným darom. Ako veriaci si samozrejme želáme, aby sme čím viacerým bratom a sestrám boli schopní sprostredkovať účasť na tých daroch, ktoré sme od Boha dostali my sami. „Právo na náboženskú slobodu sa uplatňuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho používanie podlieha istým normatívnym úpravám“, hovorí v bode 7 deklarácia II. vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Deklarácia pripomína dôležitosť ochrany tejto slobody ako súčasť právneho systému, a vo vzťahu k hľadaniu náboženskej pravdy ďalej pripomína, že „tejto povinnosti ľudia nemôžu urobiť zadosť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním“ (DH 2). Ak hovoríme o návrate ku kresťanským koreňom Európy, myslím, že je vhodné súčasne pripomínať tento princíp slobody. Iste to nemôže znamenať zo strany kresťanov bezbrehú toleranciu, neschopnosť jasne si zastať svoje spravodlivé požiadavky a primerane sa hlásiť o svoje práva v spoločnosti. Mali by sme dospieť k tomu, aby ľudia vnímali, že čím bude v spoločnosti váženejšie kresťanstvo, tým bude v nej viac garantovaná sloboda. Istá múdrosť hovorí: „Ak nebude katolícky kňaz protestovať, keď budú búrať synagógu, nebude mať kto protestovať, keď budú búrať jeho kostol.“

Odvážnym prorokom o duchovnej konštrukcii európskeho domu je Ján Pavol II. Možno ho nazvať advokátom správneho ponímania integrácie Európy. Pri mnohých príležitostiach vyslal lúč jasného svetla do prítmia našej súčasnosti. Naposledy sa pomerne komplexne vyjadril vo svojom posolstve konferencii Na ceste k európskej ústave, ktorá sa v júni t.r. konala v Ríme: „Európsky proces zjednocovania nesmie ignorovať kresťanské korene a náboženské dedičstvo nášho svetadielu. EÚ musí cirkvám a náboženským spoločenstvám priznať ich úlohu. Nie sú to žiadne súkromné organizácie, ale majú svoje legitímne miesto v spoločnosti“. Ján Pavol II. sa vyslovil aj za globalizáciu v solidarite bez vylučovania niektorých ľudí zo spoločnosti, za vytvorenie spravodlivého a trvalého pokoja v Európe ako i na celom svete a tiež za zjednotenie rôznych tradícií, aby sa vytvoril humanizmus, ktorý ponúka každému človeku priestor pre jeho rozvoj. Ďalej sa vyjadril: „Cirkev sa nemieša do konkrétnych technických otázok rozširovania EÚ, rešpektuje autonómiu demokratického poriadku. Cirkev nehovorí o rozširovaní, ale o „europeizácii“ EÚ. Súčasne však nemôže zostať ľahostajná, keď ide o hodnoty a morálne základy, ktoré určujú inštitucionálne rozhodnutia. K tomu patrí správne chápanie človeka, spoločnosti a spoločného dobra. Jednoduchou zmienkou o Bohu v nejakom bruselskom dokumente sa to nerieši – mne nejde o nostalgiu. Európa Európskej únie musí pochopiť, že jej podstatné hodnoty ako ľudská dôstojnosť, ochrana života, rodina, vzdelanie, sloboda myslenia sa vyvinuli z kresťanského ducha a prostredia. Preto je potrebné uznať a chrániť zásadné hodnoty, najmä ľudskú dôstojnosť, posvätný charakter ľudského života, ústrednú úlohu rodiny založenej na manželstve, význam výchovy ako aj slobodu myslenia, názoru a náboženstva. Ďalej k tomu patrí rešpektovanie právneho štátu, spolupráca všetkých ľudí na spoločnom blahu, chápanie práce ako osobného a spoločenského dobra a interpretovanie politickej moci ako služby, ktorá je určovaná zákonom a rozumom a ktorou sa ohraničuje právo človeka a národa“. Ťažko je k tomuto výpočtu niečo dodať. Je to program, ktorého napĺňanie nás bude posúvať silno dopredu.

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť ešte jednu myšlienku. Moderné budovy majú spravidla oceľovú konštrukciu, ktorú navonok vôbec nevidno, ale pre pevnosť stavby je práve ona určujúca. Podobne aj základy domu nevidíme, ale iba oni zabránia, aby prvý väčší poryv vetra stavbu nezrútil. Tak aj morálne princípy nie sú oproti ekonomickým hodnotám tak viditeľné, ale práve oni rozhodujú, či sa spoločnosť udrží a bude mať vnútorné zdroje na ďalší rozvoj.
Európa je a zrejme zostane multikultúrnou. Spolupráca s ľuďmi inej kultúrnej a náboženskej tradície bude predstavovať stály základ európskej spoločnosti. K tomu pre veriacich katolíkov dáva dôležitú orientáciu II. vatikánsky koncil v dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem: „Takmer spoločné dedičstvo evanjelia a z toho vyplývajúca spoločná povinnosť vydávať kresťanské svedectvo odporúča, ba často vyžaduje spoluprácu katolíkov s inými kresťanmi,… na poli národnom i medzinárodnom. Spoločné ľudské hodnoty nezriedka žiadajú podobnú spoluprácu kresťanov sledujúcich apoštolské ciele aj s tými, čo sa síce ku kresťanstvu nehlásia, ale tieto hodnoty uznávajú“. (AA 27) Táto výzva sa vzťahuje na spoluprácu v oblasti apoštolátu. O čo viac sa to týka všestrannej spolupráce na poli budovania ľudskejšej spoločnosti?

More, nech je akokoľvek obrovské, skladá sa z kvapiek vody. Každá rieka, aj tá najväčšia, sa začína maličkým pramienkom a každý ďalší potôčik, jej prítok, prispieva k jej výslednej veľkosti. Od každého nášho najmenšieho pozitívneho činu záleží, či bude v spoločnosti viac skepsy a beznádeje – radikálnych extrémistov, anarchistov, netolerantných neofašistov, do seba zahľadených egoistov, ľudí trpiacich pocitom neprijatia a samoty; alebo všestranného pozitívneho budovania spoločnosti a vzájomne sa chápajúcej ľudskosti. Ako kresťania sa musíme snažiť byť kompetentní, pracovití, dôslední, kreatívni, zodpovední, primerane asertívni… V duchu výroku bavorského kresťanskodemokratického politika F.J.Straussa, že ak my neovplyvníme svet, svet ovplyvní nás. Nesmieme byť naivní, že vybudujeme ideálny svet. Veď Ježiš nám pripomína: Chudobných budete mať vždy medzi sebou (Jn 12,8). Musíme však spoločne, každý na svojom mieste prispievať k tomu, aby celá Únia bola v službe života. To má byť nakoniec jej hlavný cieľ! Chceme byť v Únii kvasom, soľou, svetlom…

Pavol Kossey
Podané do súťaže „Esej o význame kresťanských hodnôt v zjednotenej Európe“, ktorá prebehla pod záštitou štátneho tajomníka Jána Figeľa v septembri 2002