Je potešiteľné, že sa v spoločnosti rozprúdila diskusia o návrhu ANO o uzákonení možnosti vykonávať umelý potrat pri geneticky indikovaných prípadoch až do 24. týždňa tehotenstva.

Je to ľudsky veľmi citlivý zákon dotýkajúci sa vážnym spôsobom všetkých zúčastnených. V prvom rade plod, ktorý definitívne stráca život. Bytostne sa dotýka matky – možno niektorá to prežíva len o málo vážnejšie ako vytrhnutie zuba, ale mnohé by vedeli rozprávať o bezsenných nociach… V súvislosti s úlohou otca sa často hovorí, že je veľa žien, ktoré do poslednej chvíle pred interrupciou v kútiku srdca čakajú, či ich manžel, či partner nezavolá a nepovie, „Vieš, rozmyslel som si to, nedaj si ho vziať…“ Plody tejto mentality, teda úcty, či neúcty k životu, však nesie celá spoločnosť.
Lekárska prax potvrdzuje, že prenatálna diagnóza nie je spoľahlivá na 100%. Je mnoho prípadov, kedy sa očakávalo narodenie postihnutého plodu a prišlo na svet krásne, zdravé dieťa. Je potešiteľné, že lekárska veda sa neustále vyvíja. Som však presvedčený, že podstata tohto problému v tomto nespočíva.

Prijať človeka s handicapom si vyžaduje dávku ľudskosti. Pri obhajobe „možnosti voľby“ – teda pripustenie umelého potratu – sa argumentuje prílišnou záťažou rodiny, sociálnou odkázanosťou. Ale zdá sa mi, že de facto je za tým mentalita „Kto (ekonomicky) neprináša, ale zaťažuje, nie je vítaný“. Táto mentalita môže postupne ľudskú spoločnosť vážne vnútorne narušiť. Som presvedčený, že jej prijímaním by sme sa zriekali niečoho podstatne ľudského. Mám totiž vážnu obavu, že tento prístup bude pokračovať. Veď tá istá mentalita môže veľmi skoro pripustiť tzv. „milosrdnú smrť“ pre starých a nevyliečiteľne chorých. Nie je potom blízko aj riziko, že tento prístup sa použije aj voči starým, ktorí jednoducho nebudú mať z čoho platiť svoju opateru? Možno sa obávať zneistenia starých, ktorí si nebudú istí, či ich okolie ešte akceptuje, či je ešte ochotné „tolerovať ich život“. Toto sa ukazuje celkom reálne. V Holandsku, kde je eutanázia legalizovaná, sa najmä z pohraničných oblastí starí ľudia snažia dostať do opatery do Nemecka, kde eutanázia legalizovaná nie je. A nemôže spomínaná mentalita postupne priniesť otázniky aj nad životom mentálne a telesne postihnutých? Kde je hranica tejto postupnosti? Je tento návrh novely zákona v súlade so smerovaním SR do EU, kde sa platnými právnymi predpismi zakazuje diskriminácia zdravotne postihnutých?

Nemálo postihnutých vedie hodnotný život; ekonomicky sú sebestační, ba pracujú pre dobro celej spoločnosti. Iste, starostlivosť o vážne postihnutých je pre ich okolie náročná. Ale aj oni, hoc nie ekonomicky, obohacujú spoločnosť. Mnohí majú zmysel pre rozmery života, ktoré si, my, zdraví, niekedy neuvedomujeme. Vedia sa tešiť čistejšou radosťou, vedia byť vďační za „obyčajné veci“ a napriek svojej „nenormálnosti“ vedia byť akýmsi spojivom s tým „normálnym“, neuponáhľaným svetom. Učia nás uvedomovať si, že okolo nás sú trpiaci ľudia, učia nás potrebe solidarity, učia nás otvárať si srdcia… Učia nás zachovávať v spoločnosti ľudskosť, úctu k životu ako takému. AK túto úctu strácame, život sa začína meniť na nemilosrdnú súťaž o silnejšieho a múdrejšieho, o agresívnejšieho a prefíkanejšieho.

Moderné antropologické poznatky hovoria o tom, že človek je tvor, ktorý sa rodí s výbavami, ktoré je treba rozvinúť. A jedným zo základných prostriedkov, ktorý rozvíja naše „človečenstvo“, je dávanie, solidarita. Hodno pripomenúť, že solidarita je kľúčovým princípom kresťanskej civilizácie a súčasne jedným zo základných princípov európskej integrácie. Ak sa budeme tento rozmer života snažiť odstrániť (napr. možnosťou odoberať život postihnutým – hoci aj pred narodením), bude to okrem iného znamenať, že život v spoločnosti sa bude stávať stále tvrdším pre každého z nás.

Na záver by som rád pripomenul, že rodiny s postihnutými deťmi nesmú zostať so svojim problémom sami. Solidaritu a úctu  musí prejavovať celá spoločnosť.

Pavol Kossey,
Autor je podpredsedom Fóra pre verejné otázky