Miroslav Kusý (Liberalizmus nepochádza od diabla, ako tvrdia fundamentalisti, SME 10. 1.) sa dotkol zaujímavej témy myšlienkových koreňov liberálnej koncepcie prirodzených práv človeka. Z jeho textu by sa mohlo zdať, že myšlienka dôstojnosti človeka a z nej odvodených ľudských práv, zahrnujúcich slobodu svedomia, vznikla až v novoveku a presadila sa len napriek odporu náboženských antiliberálov. Skutočnosť je však zložitejšia.
Liberálno-demokratické princípy totiž za svoj zrod vďačia sekulárnym i náboženským myšlienkovým tradíciám. Koncept jedinečnej hodnoty ľudskej osoby obdarenej rozumom a slobodnou vôľou je plodom židovsko-kresťanského myslenia. Novovekí humanisti zdedili toto vysoké hodnotenie človeka a jeho slobody, hoci ho nie vždy zdôvodňovali nábožensky. Pôvod pojmu slobody svedomia možno napríklad sledovať až k Tomášovi Akvinskému, ktorý zdôrazňoval dôstojnosť subjektívneho úsudku svedomia, a to aj v prípade, že sa rozchádza s objektívnymi etickými normami. Toto učenie stálo v jadre prvého náčrtu teórie ľudských práv, ktorý už v 16. storočí vypracovali teológovia na univerzite v Salamanke (napr. Francisco de Vitoria), keď obhajovali práva pohanských Indiánov proti kolonizátorom. Jednou z kľúčových postáv, ktoré sa podieľali na formulácii Všeobecnej deklarácie ľudských práv, bol francúzsky tomista Jacques Maritain.
Z uvedeného však nevyplýva, že kresťania môžu označiť ľudské práva za výlučne ich duchovné dieťa. Naopak, mnohé aspekty dnešnej západnej úcty k človeku (napr. sloboda vyznania) boli prebudené a dovedené do myšlienkovej zrelosti (a hlavne do praxe) až v osvietenstvom ovplyvnenom novoveku. Podobne, mnohí teológovia hľadeli s pohŕdaním na klasický (anglický) liberalizmus a nevšimli si, že jeho dôraz na rovnosť šancí, na podnikavosť a tvorivosť je v súlade s biblickým obrazom človeka. (Je dôležité nepliesť si klasický liberalizmus s tzv. kontinentálnym liberalizmom – Rousseau, Voltaire – ktorý samotní klasickí liberáli považujú za predchodcu moderného socializmu.)
Michael Novak upozornil na hlboký súvis medzi judeo-kresťanskou metafyzikou a myšlienkou trojakej (politickej, ekonomickej a morálno-kultúrnej) slobody (za štvrtý prvok a srdce liberálnej spoločnosti považuje rodinu). Humanistické a liberálne ideály sa teda napájajú z rôznych myšlienkových zdrojov a história ich vzniku je sama osebe argumentom v ich prospech. Slobodný a kritický dialóg medzi sekulárnymi a náboženskými prúdmi umožňuje obohatiť ich vlastné myšlienkové svety a uvedomiť si spoločné hodnoty.
Čím lepšie budeme poznať pestré myšlienkové pozadie, z ktorého vyrástla demokracia, slobodný trh a úcta k ľudským právam, tým budeme menej náchylní upadnúť buď do náboženského, alebo sekulárneho fundamentalizmu (sekularizmu). Fundamentalizmy, na rozdiel od klasického liberalizmu, dokážu byť naozaj diabolské.
PETER JEDLIČKA, lekár fyziológ
———————-
Pán Kusý sa snaží dokázať nevhodnosť označenia liberálov ako Leninových bratrancov nielen preto, že liberalizmus vznikol oveľa skôr, ale aj preto, že východiská, prostriedky a ciele oboch týchto sporov (liberalizmu s cirkvou a komunizmu s cirkvou – pozn. aut.) boli zásadne odlišné .
V prvom rade by bolo žiaduce spresniť, koho pán Kusý vlastne myslí pod pojmom fundamentalisti. Tiež by bolo vhodné uviesť, ktorí fundamentalisti vlastne tvrdia, že liberalizmus pochádza od diabla . Pokiaľ viem, z úst slovenských politických predstaviteľov ešte nič také nezaznelo.
Ako autor správne píše, liberalizmu v histórií patrí mnoho zásluh: sloboda vierovyznania, svedomia, prejavu, združovania, obmedzovanie štátnej moci atď. Tento prínos nikto nespochybňuje. Z historického hľadiska môžeme pokojne vyhlásiť, že konzervatívci a liberáli si spolu často veľmi dobre rozumeli. Vzťahy sa začali kaziť niekedy v 60. rokoch minulého storočia. Nebola to však konzervatívna pravica, ktorá by sa začala radikalizovať. Ekonomická voľnosť a obmedzovanie štátnej byrokracie prestali byť top témami liberálnych diskusií, nahradili ich témy omnoho dôležitejšie – svadby homosexuálov, legalizácia drog alebo vyhnanie náboženstva z verejného života. Táto agenda by sotva bola úspešná, keby sa jej na seba nepodarilo nalepiť značku liberalizmu , dodajme, že na zdesenie pôvodných klasických liberálov.
V snahe odlíšiť novodobý liberalizmus od jeho klasického predchodcu sa preto začali používať pojmy ako ľavicový liberalizmus alebo kultúrny marxizmus. Aj keď sa to nositeľom tejto nálepky nepáči, tieto pojmy sú pre nich výstižné. Obmedzovanie náboženských slobôd či legalizácia interrupcií sa totiž spravidla presadzujú súdnou mocou, a často proti vôli väčšinového obyvateľstva. Keďže sa pritom používa štátna moc ako donucovací prostriedok, prívlastok ľavicový je namieste.
Liberáli za základ svojho svetonázoru považujú toleranciu k iným názorom a presvedčeniam. To by však v sebe malo zahŕňať aj toleranciu voči veriacim, ako aj toleranciu voči menej tolerantným. Dnes sú to však práve zákony z liberálnej dielne, ktoré obmedzujú náboženskú slobodu a slobodu prejavu. Nejde o rovnosť pred zákonom alebo slobodu vierovyznania, ale o vyhnanie náboženstva z verejného života – a v tomto sa dnešný postoj kváziliberálov k náboženstvu pramálo líši od toho komunistického. Pojem Leninovi bratranci je preto pre novodobých revolucionárov viac než príznačný.
JÁN DINGA, študent finančnej matematiky FMFI UK a redaktor www.prave-spektrum.sk
Prevzaté z denníka SME [21. 1. 2005]