Tiež sa pripájam ku gratulantom Petra Zajaca. Škoda, že ilúzia nežnej revolúcie tak rýchlo vyprchala. Sľub revolučnej hymny o láske, pravde a vytrvalosti, si nikto z vtedajších revolučných lídrov neosvojil. Začalo sa obdobie vzájomného osočovania a nevraživosti, ktoré dláždilo cestu nastupujúcim oligarchom. Chvíľkové náznaky súdržnosti demokratických síl, ktoré dali základ pre dve Dzurindove reformné vlády, síce vládu oligarchov trochu oslabilo a Slovensko priradilo k demokratickým krajinám, ale opäť to bola nesúdržnosť vládnych strán, ktorá takmer všetko dobré zničila a oligarchovia si svoju moc opäť upevnili. Teraz to nevyzerá oveľa lepšie. Demokratickí lídri bojujú medzi sebou na život a na smrť a nejaké náznaky možnej spolupráce, sú len veľmi ťažko badateľné. Nuž, nečudo, že ľudia sú znechutení a tvrdia, že naskrze nie je koho voliť. Preto odporúčam, aby si dnes už legendárnu hymnu Ivana Hoffmana, Sľubili sme si lásku osvojili všetky prodemokratické strany a počúvali pred každým svojim zasadnutím. Myslím si, že ak budú prodemokratickí politici súdržní, pravdiví a vytrvalí, tak Slovensko neprehrá.

Ernest Géze

Pôvodný článok

S tým morálnym úpadkom Západu to naozaj asi nie je až také zlé, ako sa vo všeobecnosti u nás hovorí. V tomto má pán kardinál Schönborn určite pravdu. Čo sa však stalo s našimi srdciami? Prečo nechceme prijímať migrantov? Tých dôvodov môže byť viacero. Jednak už máme dlhoročné skúsenosti s neschopnosťou integrovať pomerne veľkú národnostnú skupinu, ktorá žije u nás mnoho rokov. S obavou tiež sledujeme strašné teroristické útoky niektorých neintegrovaných prisťahovalcov v západných krajinách. Ani pohľad na nekonečné davy ľudí, ktorí sa pešo valia do Európy, nám na pokoji nepridáva.

Integrácia cudzincov z iného kultúrneho a náboženského prostredia je veľmi zložitý proces, ktorý môžu zvládnuť len dobre vyškolení profesionáli. Nemáme s tým ešte dostatok skúseností. To nemožno nechať len na nejakú malú obec a zopár dobrovoľníkov. Integrácia týchto ľudí nezahŕňa iba nasýtenie, ošatenie, prípadne poskytnutie ubytovania. Tu ide často o zmenu zmýšľania, o osvojenie si kultúrnych zvyklostí, jazyka, nadobudnutí pracovných návykov  atď. Ak sa to urobí zle, tak to môže mať veľmi nebezpečné následky. Ďalším veľkým problémov je množstvo utečencov. Je veľa prípadov v dejinách, keď príchod priveľkého množstva prisťahovalcov do nejakej krajiny pôvodných obyvateľov prakticky zlikvidoval.  Nakoniec, na rozvahu nás vyzýva aj sám Ježiš Kristus, vo svojom evanjeliu, keď nás nabáda k tomu, aby sme si dobre zvážili, či niečo, čo sa chystáme urobiť, nie je nad naše sily, Lk 14, 28-32.

Myslím si, že prijatie a záchrana asýrskych kresťanov u nás je dobrým začiatkom a dúfam, že tento  projekt bude úspešný.

Ernest Géze

Uverejnené v 2. čísle .týždeň 11. januára 2016

My domáci, žiaľ, tiež začíname mať obavy. Či sú opodstatnené, ukáže čas. Pohľad na státisíce utečencov valiacich sa do Európy nás nenapĺňa práve optimizmom. Keď sme utekali my Slováci na Západ, išli sme s cestovnými dokladmi a riadili sme sa pokynmi miestnych úradov. Časom si nás hostiteľské krajiny obľúbili a prijali nás medzi seba ako svojich. Drvivá väčšina Slovákov sa v cudzine živí prácou a vedie usporiadaný život. Skrátka sme sa integrovali.
Teší ma však ochota pána Hasnu viesť verejnú diskusiu, ktorá by bola vecná a ľudská. Zaujímalo by ma hlavne, aká je predstava moslimov o Bohu? Tiež to, prečo moslimovia utekajú z moslimských krajín do kresťanských, a nie naopak? Prečo taká nádherná krajina, akou Sýria ešte pred pár rokmi bola, s nádhernými mestami a cennými historickými pamiatkami, je teraz v ruinách? Spôsobili to kresťania alebo moslimovia? Kto urobil chybu?

Ernest Géze

Vyšlo 14.septembra 2015 v 38. čísle časopisu .týždeň ako reakcia na článok Začíname mať obavy

Uverejnené v časopise Týždeň č. 29/2013

Museli to byť naozaj výnimočné osobnosti a ich misia veľmi dobre pripravená. Keď išli na Moravu, nezabudli ani na také detaily, ako vziať zo sebou ostatky sv. Klimenta. Dokázali sa presadiť s východným obradom a novým písmom aj v latinskom prostredí. Ako Fócioví žiaci, nielenže neboli hneď vyhnaní, ale požívali u pápežov maximálnu úctu a rešpekt. Sv. Metod sa stal dokonca arcibiskupom pre celú Panóniu a Moravu. Ich úcta a vplyv dnes siahajú od Prahy až po Vladivostok. Už osvietenecký panovník Karol IV. si dal v XV. storočí do Prahy priviesť ostatky sv Cyrila a ich písmo sa v modifikovanej úprave používa až na Ďalekom Východe. Zaujímavosťou je aj to, že oslavy ich príchodu na Slovensku sa nekonajú v Devíne, kde založili svoju školu, ale v Nitre, duchovnej a kultúrnej bašte benediktínov, v sídle ich úhlavného nepriateľa a prvého Nitrianskeho biskupa Vichinga. Oslavy sa konajú na Svätoplukovom námestí, pričom Svätopluk bol práve tým panovníkom, ktorý vyhnal ich žiakov a tak zlikvidoval celú ich misiu na svojom území. Paradoxne, zrejme práve toto vyhnanie bolo impulzom k šíreniu kresťanstva do celej východnej Európy.
Napriek týmto skutočnostiam, myslím si, že úctu a rešpekt si zaslúžia aj naši prví evanjelizátori  a vierozvestovia benediktíni, ktorí pred 1200 rokmi začali svoju misiu na našom území práve v Nitre. Nie je pravda, že im nikto nerozumel. Misionár, ktorému nerozumejú, nie je misionárom, ale skôr bláznom a samovrahom. Úctu si zaslúži aj Pribina, ktorý dal v Nitre v roku 828 postaviť prvý kresťanský kostol v strednej Európe. Podľa mňa aj Viching, ktorý založil v roku 880 prvé Nitrianske biskupstvo. Kontinuita  tohto biskupstva siaha až do dnešných čias. Podľa môjho názoru by bolo spravodlivé, keby sa cyrilo – metodské oslavy konali na Devíne a pribinovsko – benediktínske v Nitre. 

Ernest Géze

Keď sa povie latinčina, mnohým napadne pojem „mŕtvy jazyk“. Informovanejším možno aj aktualitky o práci vatikánskej nadácie Latinitas na preklade slov ako počítač, terorista či kovboj (instrumentum computatorium, tromocrates a armentarius).

Alebo na Slovensku trochu utlmené špekulácie o pláne Benedikta XVI. povoliť širšie slávenie tridentskej latinskej omše podľa misála z roku 1962, čo je predmetom sporov. ,,Niet pochybností, že oživovanie latinského jazyka a klasickej kultúry je užitočné. Táto užitočnosť spočíva predovšetkým v rozlíšení hodnôt, ktoré sa usádktoré síce dokážu dosahovať určité ciele, ale samy v sebe neobsahujú kritériá na zhodnotenie správnosti alebo nesprávnosti týchto cieľov v záujme ľudstva a jeho dobra,“ povedal nedávno profesor rímskej katolíckej univerzity LUMSA Giuseppe Dalla Torre. Tak latinčinu vnímajú aj členovia z trnavského Kruhu Leva XIII. ,,Ako sv. Peter neodišiel z Ríma, tak Czali počas storočí skúseností amúdrosti a v dnešnej technologicky a vedecky vyspelej spoločnosti môžu vytvárať vzťažné body pre vedu a techniku, irkev nemôže odísť od svojho posvätného jazyka,“ povedal pre .týždeň predseda Peter Frišo. V latinčine podľa neho prišlo ,,k uzdraveniu babylonského zmätenia jazykov“. Exorcisti údajne tvrdia, že diabol latinčinu nenávidí, čím dokazuje jej posvätnosť. A vojnovému pápežovi Piovi XII. sa pripisuje výrok, že deň, keď sa Cirkev vzdá latinčiny, bude dňom, keď sa vráti do katakomb.

Liturgickej reforme Pavla VI. Po Druhom vatikánskom koncile išlo o zrozumiteľnosť svätej omše. Tá bola cieľom Cirkvi od začiatku, čo potvrdzuje aj kňaz Vladimír Kiš, ktorý študuje liturgiku v Ríme. ,,Latinčina bola ľudovou rečou – preto aj sv. Hieronym nazval svoj preklad Svätého písma do latinčiny Vulgáta – a ako liturgický jazyk sa dostala do používania z praktických dôvodov, aby liturgii rozumel bežný človek.“ Latinčina sa však z ľudovej reči vyvinula do mŕtveho jazyka, na čo reagovali pokoncilové reformy – jedna z posledných liturgických inštrukcií dokonca hovorí, že kňaz nemôže koncelebrovať na omši slávenej v jazyku, ktorému on nerozumie. Kiš nie je proti slúženiu omší v latinčine, ale iba ak jej rozumejú všetci prítomní. ,,Pripadal by som si trápne, ak by tam bol hoci len jeden človek, čo by tomu nerozumel,” hovorí a pýta sa: ,,Vari je taká omša ‚svätejšia? Vari je Pán Boh na tom tak biedne, že by sa jeho meno posvätilo len oslavovaním v jednom jazyku, alebo že by sa jeho dary udeľovali len na prosby v jednom jazyku?” Latinčina plní v liturgii aj prozaické úlohy. ,,Na prvom mieste tú, že všetky liturgické knihy sa vydávajú v latinskom jazyku ako oficiálnom jazyku Cirkvi a tieto knihy sa nazývajú typickými vydaniami. Je to veľmi podstatné, lebo preklady do moderných jazykov sú kadejaké a nie vždy vystihujú to, čo sa chcelo v danej modlitbe, v danom liturgickom texte povedať,” vysvetľuje ďalší študent liturgiky v Ríme, kňaz Ján Dubina. Oceňuje nemennosť latinských výrazov ako protiklad dvojzmyselnosti slov vyvíjajúcich sa moderných jazykov. Okrem toho je podľa neho často ,,nemúdre prekladať do iných jazykov napríklad krásne modlitby zachované po stáročia v latinčine, lebo nikdy nevystihneme bohatstvo ich obsahu“.

Aj preto sa dnes oživuje mŕtvy jazyk. Benedikt XVI. Zdôrazňuje moc latinčiny zjednocovať ľudí celého sveta a povzbudzuje biskupov, aby dbali na formáciu kňazovi veriacich. Prví by mali dokázať odslúžiť po latinsky omšu, druhí pridať sa aspoň k základným modlitbám. Pápež tak nadväzuje na Jána XXIII., dnes už blahoslaveného, podľa ktorého ,,je hodné poľutovania, že takí mnohí, nezriadene oslnení pokrokom vedy, si berú na svedomie zrušenie alebo obmedzenie štúdia latinčiny a ďalších príbuzných predmetov“.

Terézia Kolková

Prevzaté z časopisu Týždeň č. 25, 18. júna 2007

„Koľko divízií má pápež?“ reagoval posmešne vodca Sovietskeho zväzu J. V. Stalin na návrh britského premiéra W. Churchilla, aby sa na povojnových rokovaniach víťazných mocností v druhej svetovej vojne zúčastňoval aj Vatikán. Áno, Vatikán je v očiach mnohých len prežitok stredovekej monarchie v súčasnom modernom svete. A predsa – najmocnejší muž planéty zakončil svoje európske turné stretnutím s hlavou tejto zdanlivo smiešnej monarchie. Niečo tu nehrá.

Od minulého pondelka americký prezident George Bush preberal so svojimi partnermi politické, ekonomické a vojenské otázky. Sobota patrila audiencii u pápeža Benedikta XVI. vo Večnom meste. Veľmi výrečné – aj tie najsilnejšie ríše a politické režimy sa totiž zrútili ako domčeky z karát, keď sa odvrátili od Boha a odmietli rešpektovať prirodzený zákon. Je dobré, že si to vládcovia sveta uvedomujú a slová Cirkvi im nie sú ľahostajné. Lebo – ako hovorili naši predkovia – pýcha predchádza pád.

Keď sa o slovách vodcu ateistického štátu dopočul Pius XII., nezdržal sa poznámky: „Pán Stalin stretne moje divízie v nebi!“ Cirkev nemá jadrové zbrane ani ekonomický potenciál patriť medzi najbohatšie krajiny sveta. Napriek tomu je svetovou mocnosťou – jej zbraňami sú viera a modlitba. Modlitba je často nazývaná aj zbraňou bezmocných. Aj samotné Sväté písmo jej však priznáva úžasnú moc – lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého (porov. Jak 5, 16). Viera ako Boží zákon – že život nemožno brať vo vojne ani v nemocnici. Štát, ktorý rešpektuje Boží zákon, sa nemá čoho báť. Stačí len počúvať a podľa počutého konať. George Bush urobil dobrý krok.

IVAN RONČÁK

Článok uverejnený v Katolíckych novinách č. 24, 17. júna 2007

Miroslav Kusý (Liberalizmus nepochádza od diabla, ako tvrdia fundamentalisti, SME 10. 1.) sa dotkol zaujímavej témy myšlienkových koreňov liberálnej koncepcie prirodzených práv človeka. Z jeho textu by sa mohlo zdať, že myšlienka dôstojnosti človeka a z nej odvodených ľudských práv, zahrnujúcich slobodu svedomia, vznikla až v novoveku a presadila sa len napriek odporu náboženských antiliberálov. Skutočnosť je však zložitejšia.

Liberálno-demokratické princípy totiž za svoj zrod vďačia sekulárnym i náboženským myšlienkovým tradíciám. Koncept jedinečnej hodnoty ľudskej osoby obdarenej rozumom a slobodnou vôľou je plodom židovsko-kresťanského myslenia. Novovekí humanisti zdedili toto vysoké hodnotenie človeka a jeho slobody, hoci ho nie vždy zdôvodňovali nábožensky. Pôvod pojmu slobody svedomia možno napríklad sledovať až k Tomášovi Akvinskému, ktorý zdôrazňoval dôstojnosť subjektívneho úsudku svedomia, a to aj v prípade, že sa rozchádza s objektívnymi etickými normami. Toto učenie stálo v jadre prvého náčrtu teórie ľudských práv, ktorý už v 16. storočí vypracovali teológovia na univerzite v Salamanke (napr. Francisco de Vitoria), keď obhajovali práva pohanských Indiánov proti kolonizátorom. Jednou z kľúčových postáv, ktoré sa podieľali na formulácii Všeobecnej deklarácie ľudských práv, bol francúzsky tomista Jacques Maritain.

Z uvedeného však nevyplýva, že kresťania môžu označiť ľudské práva za výlučne ich duchovné dieťa. Naopak, mnohé aspekty dnešnej západnej úcty k človeku (napr. sloboda vyznania) boli prebudené a dovedené do myšlienkovej zrelosti (a hlavne do praxe) až v osvietenstvom ovplyvnenom novoveku. Podobne, mnohí teológovia hľadeli s pohŕdaním na klasický (anglický) liberalizmus a nevšimli si, že jeho dôraz na rovnosť šancí, na podnikavosť a tvorivosť je v súlade s biblickým obrazom človeka. (Je dôležité nepliesť si klasický liberalizmus s tzv. kontinentálnym liberalizmom – Rousseau, Voltaire – ktorý samotní klasickí liberáli považujú za predchodcu moderného socializmu.)

Michael Novak upozornil na hlboký súvis medzi judeo-kresťanskou metafyzikou a myšlienkou trojakej (politickej, ekonomickej a morálno-kultúrnej) slobody (za štvrtý prvok a srdce liberálnej spoločnosti považuje rodinu). Humanistické a liberálne ideály sa teda napájajú z rôznych myšlienkových zdrojov a história ich vzniku je sama osebe argumentom v ich prospech. Slobodný a kritický dialóg medzi sekulárnymi a náboženskými prúdmi umožňuje obohatiť ich vlastné myšlienkové svety a uvedomiť si spoločné hodnoty.

Čím lepšie budeme poznať pestré myšlienkové pozadie, z ktorého vyrástla demokracia, slobodný trh a úcta k ľudským právam, tým budeme menej náchylní upadnúť buď do náboženského, alebo sekulárneho fundamentalizmu (sekularizmu). Fundamentalizmy, na rozdiel od klasického liberalizmu, dokážu byť naozaj diabolské.

PETER JEDLIČKA, lekár fyziológ

———————-

Pán Kusý sa snaží dokázať nevhodnosť označenia liberálov ako Leninových bratrancov nielen preto, že liberalizmus vznikol oveľa skôr, ale aj preto, že východiská, prostriedky a ciele oboch týchto sporov (liberalizmu s cirkvou a komunizmu s cirkvou – pozn. aut.) boli zásadne odlišné .

V prvom rade by bolo žiaduce spresniť, koho pán Kusý vlastne myslí pod pojmom fundamentalisti. Tiež by bolo vhodné uviesť, ktorí fundamentalisti vlastne tvrdia, že liberalizmus pochádza od diabla . Pokiaľ viem, z úst slovenských politických predstaviteľov ešte nič také nezaznelo.

Ako autor správne píše, liberalizmu v histórií patrí mnoho zásluh: sloboda vierovyznania, svedomia, prejavu, združovania, obmedzovanie štátnej moci atď. Tento prínos nikto nespochybňuje. Z historického hľadiska môžeme pokojne vyhlásiť, že konzervatívci a liberáli si spolu často veľmi dobre rozumeli. Vzťahy sa začali kaziť niekedy v 60. rokoch minulého storočia. Nebola to však konzervatívna pravica, ktorá by sa začala radikalizovať. Ekonomická voľnosť a obmedzovanie štátnej byrokracie prestali byť top témami liberálnych diskusií, nahradili ich témy omnoho dôležitejšie – svadby homosexuálov, legalizácia drog alebo vyhnanie náboženstva z verejného života. Táto agenda by sotva bola úspešná, keby sa jej na seba nepodarilo nalepiť značku liberalizmu , dodajme, že na zdesenie pôvodných klasických liberálov.

V snahe odlíšiť novodobý liberalizmus od jeho klasického predchodcu sa preto začali používať pojmy ako ľavicový liberalizmus alebo kultúrny marxizmus. Aj keď sa to nositeľom tejto nálepky nepáči, tieto pojmy sú pre nich výstižné. Obmedzovanie náboženských slobôd či legalizácia interrupcií sa totiž spravidla presadzujú súdnou mocou, a často proti vôli väčšinového obyvateľstva. Keďže sa pritom používa štátna moc ako donucovací prostriedok, prívlastok ľavicový je namieste.

Liberáli za základ svojho svetonázoru považujú toleranciu k iným názorom a presvedčeniam. To by však v sebe malo zahŕňať aj toleranciu voči veriacim, ako aj toleranciu voči menej tolerantným. Dnes sú to však práve zákony z liberálnej dielne, ktoré obmedzujú náboženskú slobodu a slobodu prejavu. Nejde o rovnosť pred zákonom alebo slobodu vierovyznania, ale o vyhnanie náboženstva z verejného života – a v tomto sa dnešný postoj kváziliberálov k náboženstvu pramálo líši od toho komunistického. Pojem Leninovi bratranci je preto pre novodobých revolucionárov viac než príznačný.

JÁN DINGA, študent finančnej matematiky FMFI UK a redaktor www.prave-spektrum.sk
Prevzaté z denníka SME [21. 1. 2005]

V spoločnom európskom dome by sa mali všetci, alebo aspoň drvivá väčšina, občanov Európskej únie cítiť „doma“. Mali by sa ľahko identifikovať s jej hodnotami a cieľmi, prekonávať rozdelenia a prispievať k formovaniu spoločnej budúcnosti. Ak tento pocit, toto presvedčenie, začne chýbať, žiadne vonkajšie štruktúry, žiadne prijaté dokumenty únii nezabezpečia jej harmonický život. Na počiatku jednoty musí byť ochota vzájomne sa počúvať a rešpektovať, musí byť ochota k trpezlivému hľadaniu rozumného kompromisu.

Väčšina Európanov jasne vníma, že jednotu a harmóniu Európy nezabezpečí samotná ekonomickú prosperita. Na konferencii „Aká Európa? – Etické a legislatívne výzvy pre európsky projekt“, ktorá sa 3. – 6. septembra 2003 konala v Luxemburgu, účastníci konštatovali: „Nesmie sa prenášať zodpovednosť za prosperitu Európy z politického, kultúrneho a etického poľa na ekonomiku. K prosperite treba ísť cez prvé tri oblasti.“

Európska jednota musí stáť na spoločne zdieľaných hodnotách a spájajúcich faktoroch, ktoré by mohli tvoriť základňu pre spolunažívanie Európanov.

Mnohí sociológovia však dnes upozorňujú na hodnotový posuv, ktorý v súčasnej Európe nastáva a na značné hodnotové „zvetranie“ priemerného Európana.

Predseda zahraničného výboru NR SR Ján Figeľ vyjadril názor: „Ten, kto nepozná vlastné korene, alebo sa im odcudzuje, na to vážne doplatí v budúcnosti. Práve zmienka o spoločných koreňoch, respektíve o Bohu, ktorý je veľmi dôležitou hodnotou pre veľkú časť obyvateľstva, môže priniesť jednotiaci prvok pre rôzne kultúry. Neznamená ani náboženský klub, ani inú exkluzivitu. Nejde pritom len o kresťanskú kultúru, ktorá je v Európe väčšinová, ale aj židovskú, islamskú a iné, ktoré práve spoločná duchovná väzba môže vťahovať do spoločnej harmónie.“

V ďalšej uvažovaní si v kontexte navrhovanej Ústavnej zmluvy EÚ najprv bližšie všimneme úlohu kresťanstva v Európe a potom budeme uvažovať o význame možného spomenutia Boha.

V tzv. Bruselskom manifeste skupiny poslancov Európskeho parlamentu z 3. apríla 2003 sa uvádza: „Všímame si, že Európa je výsledkom originálnej a osobitej syntézy gréckej filozofie, rímskeho práva a germánskych, keltských a slovanských kultúr. Táto syntéza bola možná príklonom národov ku kresťanským hodnotám. Bez tvrdenia o exkluzivite alebo odmietania vplyvu iných filozofických a duchovných zdrojov, kresťanstvo skutočne utvorilo našu spoločnú civilizáciu, vďaka hodnotám zodpovednosti, slobody a úcty k ľudskej dôstojnosti, vďaka vláde zákona, subsidiarite a solidarite. … Uznanie tohto dedičstva na poli práva, umenia, literatúry, filozofie a politiky je pravdivé a súčasne verné historickému dedičstvu.“

Je nepopierateľným faktom – čo sa odráža aj v mnohých európskych ústavách – že kresťanstvo vyformovalo našu spoločnú civilizáciu a európsku identitu vo všetkých jej politických, ekonomických a kultúrnych stránkach a predovšetkým v uznávaní ľudskej dôstojnosti. Viera v Boha a kresťanské hodnoty boli historicky zjednocujúcim momentom európskej kultúrnej rozmanitosti. Vstúpili do európskej kultúry tak zásadne, že sú podstatné nielen pre naše morálne a politické predstavy, ale sú prítomné, hoci neuvedomele, v mnohých našich kultúrnych princípoch a zvyklostiach.

Arcibiskup Martino sa koncom januára na konferencii „Európsky konvent a kresťanské korene Európy od Východu po Západ“ vyjadril: „Kresťanská pečať tvorí mimoriadny charakter Európy, ktorý potvrdzujú aj jej otcovia – zakladatelia a takéto dedičstvo sa nesmie popierať. Uznať ho predsa neznamená odporovať princípu laickosti (oddelenia štátu a Cirkvi), ale interpretovať ho správnym spôsobom. Nie je prijateľné, aby sa v čase otvárania sa a rešpektovania všetkých ľudských náhľadov na svet náboženstvo diskriminovalo. Ľahostajnosť voči transcendentnému rozmeru môže viesť iba k tragickým následkom, ako to bolestným spôsobom ukázali dejiny európskeho kontinentu.”

Výzva poľskej strany Právo a spravodlivosť uvádza: „Bolo to kresťanstvo, ktoré vytvorilo základ európskej kultúry a vnímanie vzájomných väzieb európskych národov, bez ktorých by vznik integračných snáh nebol možný. Viera v Boha posilňovala presvedčenie o absolútnych etických normách, ba viac – v kresťanstve má svoj pôvod idea ľudskej dôstojnosti; a osobitne fakt, že tí najslabší sa stali podstatnými pre budovanie európskej jednoty ako zdroja demokratických pravidiel a ľudských práv. Úloha viery a kresťanstva bola rozhodujúca pri odpore voči komunistickému útlaku národov a udržiavaní povedomia jednoty kontinentu rozdeleného železnou oponou. Toto zakúsili najmä tí, ktorí reprezentujú krajiny pristupujúce k Európskej únii.“ A výzva pokračuje smerom k súčasnosti: “Ale kresťanstvo nie je iba historickým základom Európy; je predovšetkým živou vierou našich národov. Milióny Európanov veria v Boha a v Evanjelium – táto viera formuje ich životy a životy ich rodín. Zanedbávanie tejto skutočnosti v dokumente, ktorý určuje zmysel európskej spolupráce, zraňuje Európu duchovne a sociálne.“

A celkom nedávno, 30. októbra t.r. v Bruseli na pracovnom stretnutí COMECE (Komisia biskupských konferencií Európskych spoločenstiev) kardinál Daneels vyhlásil: „Každý, kto popiera nespochybniteľný fakt úlohy kresťanstva pri vytváraní Európy, to musí robiť iba z ideologických dôvodov. Európa zajtrajška nebude Európou stredoveku, kedy Cirkev technicky zjednocovala Európu. Ak uspeje kresťanstvo v zjednocovaní Európy v budúcnosti, bude to preto, že jej poskytuje spoločný základ hodnôt.“

Podpredseda talianskej vlády Gianfranco Fini tvrdí: “Nemožno poprieť, že najvnútornejšia identita Európy sa nachádza v náboženských koreňoch a v spoločnej židovsko-kresťanskej tradícii. A najvyšším výrazom laickosti je práve uznanie tejto pravdy.”

Najneúnavnejším burcovateľom za oživenie duchovných koreňov Európy je pápež Ján Pavol II., o ktorom sú mnohí presvedčení. že má prorockého ducha. Je to človek, ktorý v súčasnosti asi najlepšie rozumie Európe a jej duchovným problémom. 3. júna 1997 v Hniezdne povedal: „Nebude žiadna európska jednota, ak nebude založená na jednote ducha. Tento najhlbší základ jednoty bol daný Európe a upevnený cez stáročia kresťanstvom – jeho Evanjeliom, jeho chápaním človeka a jeho príspevkom k rozvoju dejín národov a štátov. Toto neznačí túžbu privlastniť si históriu. Pretože dejiny Európy sú veľkou riekou, s mnohými prítokmi a rôznorodosť tradícií a kultúr, ktoré ju formujú, sú jej obrovským bohatstvom. Základy európskej identity sú postavené na kresťanstve.“

Keď uvádzame dôvody, pre ktoré je potrebné uviesť kresťanstvo v ústavnej zmluve, osobitne presvedčivo vyznieva názor Prof. Joseph Weilera, praktizujúceho Žida, a známeho ústavného sudcu. Prof. Weiler je vedúcim Katedry Jeana Monneta na Univerzite v New Yorku, riaditeľom Globálnej právnickej školy a Centra pre medzinárodné hospodárske právo a súdnictvo v New Yorku. Nedávno predstavil v talianskom Rimini svoju knihu venovanú uvedenej otázke s názvom Kresťanská Európa. Skutočnosť, že sa v budúcej európskej ústave nespomína kresťanstvo, považuje prof. Weiler za absurdné. „Keď nemecká, írska a poľská ústava spomínajú Boha a kresťanské korene, prečo navrhovaný text ústavy odráža francúzsky sekulárny model?“ pýta sa profesor. „Sekulárny nie je synonymom pre neutrálny. Európska ústava káže kultúrny pluralizmus, ale v skutočnosti aplikuje konštitučný imperializmus a cenzuruje otvorenie sa spomenutiu náboženských koreňov prítomnému v ústavách mnohých štátov. Nespomenutie európskych kresťanských koreňov nie je demonštráciou neutrality, ale skôr jakobínskym postojom.

Deklarácia našej identity nám otvára cestu k chápaniu človeka, ktorý je odlišný. Keď jasne viem, kto som, dokážem uznať, že si aj ty, a že si odlišný. V relativizme sa skrýva zmätok a nie tolerancia.“ Profesor ďalej zdôrazňuje: „Spomenutie kresťanstva nie je aktom neznášanlivosti, pretože Cirkev Kristovu pravdu ponúka, neukladá ju. Tolerancia nie je tam, kde sa skrývame, ale tam, kde prekonávame pokušenie nátlaku. Práve preto pravoverný Žid môže Európu požiadať, aby sa nebála svojej minulosti a vlastnej kresťanskej identity. Môže Európu vyzvať, aby si cenila oboje. Pretože Európa, ktorá dnes pre zle chápaný laicizmus vymazáva svoje vlastné náboženské korene z ústavy, by zajtra mohla byť nepriateľom židovských alebo moslimských menšín, v mene tejto istej sekulárnej tolerancie.“

Teda zmienkou o kresťanských koreňoch sa nechce Európa budovať ako „kresťanský klub“. Je to vernosť historickej i súčasnej pravde.

Ohľadom spomenutia Boha v ústavnej zmluve Ján Figeľ vo februári t.r. v parlamente povedal: „Som presvedčený, že takáto zmienka alebo invokácia Boha, bude mať veľký význam pre budúce vzťahy na európskom kontinente. Samozrejme, je dôležité, aby to bola vhodná, primeraná formulácia, ktorá nikoho neuráža a nevylučuje, aby to bola skôr inkluzívna formulácia, ktorá je tolerantná pre všetkých. Aj pre tých, ktorí veria, aj pre tých, ktorí neveria. Hodnoty únie môžu a majú zahŕňať hodnoty tých, ktorí veria v Boha ako zdroj základných hodnôt (pravdy, spravodlivosti, dobra a krásy), ale aj tých, ktorí takúto vieru nezdieľajú, ale rešpektujú už spomínané univerzálne hodnoty vychádzajúce z iných zdrojov. Tými zdrojmi môže byť filozofia, sekulárny humanizmus alebo iné.

Často sa hovorí o zrážke civilizácií, ktorá akoby ľudstvu hrozila. Veľmi zložitou je dnes otázka európskej integrácie Turecka, krajiny s prevažne moslimskou kultúrou. Ako môžu takéto rôzne kultúry spolu nažívať? Som presvedčený, že práve zmienka o Bohu môže vytvárať priestor pre univerzálne bratstvo. Nie etnické, nie rasové, nie frakčné, ale pre všeobecné ľudské bratstvo a solidaritu. Zmienka o Bohu tomu môže dať pravý rozmer a pravý priestor aj vzhľadom na dominantne kresťanský charakter európskej kultúry, ale aj na židovské tradície, z ktorých vychádza a ktoré sa takisto rozvíjajú, a aj vzhľadom na príspevok islamu už či v minulosti, či v súčasnosti.

Zmienka o Bohu je tiež prihlásením sa k existencii Najvyššieho Sudcu, ktorý je spravodlivý, na rozdiel od mnohých našich ľudských súdov, sudcov a úsudkov. Tolerantná, inkluzívna zmienka o Bohu a kresťanských koreňoch nikoho neopomína, nikoho neuráža, práve naopak. Jej vynechanie by bolo urážkou našich otcov, ktorí mnohí pre túto identitu trpeli, mnohých národov, ktoré to považujú za zásadné a dôležité, ale aj urážkou otcov – zakladateľov, ktorí z viery čerpali svoju inšpiráciu pre európske zmierenie, či už francúzsko-nemecké alebo širšie, a pre európsku jednotu. Pripomeniem len Schumana, Monneta, De Gasperiho, Adenauera, De Gaullea, ale aj mnohých iných. Robert Schuman povedal: „Európa je uplatnením demokracie v kresťanskom zmysle slova.“

Na ďalšie súvislosti spomenutia Boha v ústavnej zmluve poukazuje návrh už spomínaného COMECE: „…s uznaním hraníc ľudskej moci a s uvedomením si kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, vo vedomí zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi stvorenstva.“ Odborník Biskupskej konferencie Rakúska pre európske otázky prof. Franz Eckert k tomuto vysvetľuje: „Navrhovaný text je prijateľný pre ľudí s rôznymi svetonázormi. Nájdu v ňom splnené svoje požiadavky. Prvá formulácia ´s uznaním hraníc ľudskej moci´ je odmietnutím zotročenia človeka akýmkoľvek diktátorským systémom. Mocnárovi neustále pripomína vyššiu moc, ktorou nemôže manipulovať. Pripomenutie ´kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy´ má jasne ukázať, že budúcu Európu nemožno zriadiť „z ničoho“, ale na základni dlhej histórie, tradície a hodnôt. Formulácia ´v zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi stvorenstva´ pripomína, že človek sa bude musieť zodpovedať aj mimo dosahu pozemských zákonov.“

Filozof Marian Kuna tvrdí, že opomenutie Boha v ústavnej zmluve predstavuje „problém aj pre neutralistického liberála, ktorý hlása úsilie zostať neutrálny medzi odlišnými koncepciami dobra. Jednostranným vytesnením zmienky o Bohu totiž prestáva byť nestranný (férový)“.

Treba opätovne pripomenúť, že zmienka o Bohu poukazujúc na ľudskú zodpovednosť pred Bohom nechce potlačiť ľudskú zodpovednosť pred inými zdrojmi zodpovednosti. Táto zmienka nechce nikoho urážať a ani nikoho nútiť k náboženskému vyznaniu. Dr. Josef Spindelböck z dolnorakúskej Etickej komisie pripomína v tejto súvislosti, že zmienkou o Bohu sa nechytá strana určitému náboženstvu ani viere ako takej, ale uznáva sa, že viera je jednou z možností ako odôvodňovať univerzálne hodnoty. Ide o zakotvenie hodnôt v absolútne a v konečnom dôsledku o trvalú ochranu neodňateľnej ľudskej dôstojnosti; nejde o náboženské privilégiá.

Pri zdôrazňovaní významu zakotvenia kresťanstva, či zmienky o Bohu v ústavnej zmluve ja taktiež rovnako potrebné zdôrazniť, že sa týmto nechce nič meniť na oddelení verejnej moci a cirkví a náboženských spoločností. V už spomenutom Bruselskom manifeste sa medzi iným uvádza: ,Uznanie náboženstva neznamená vyjadrenie jednoznačného politického názoru a … neznamená preferovanie ktorejkoľvek politickej skupiny“.

Vážnym právnym dôvodom pre spomenutie kresťanstva a Boha v preambule je fakt, že preambula má aj svoj legislatívno-právny aspekt. Na rozdiel od Slovenskej republiky, kde preambula právneho predpisu nie je právne záväzná a nevyvoláva žiadne právne následky, v prípade práva Európskej únie je tomu inak. Jednotlivé právne predpisy Európskej únie môžu byť Súdnym dvorom v Luxemburgu zrušené v prípade, ak obsah ich preambuly (t. j. dôvodov prijatia týchto predpisov uvedených v preambule) nekorešponduje s obsahom ich textu, a to podaním žaloby na zrušenie daného právneho predpisu pre jeho nezákonnosť. Preambula teda bude významným zdrojom zásad a princípov, z ktorého bude čerpať Súdny dvor v Luxemburgu v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Z pohľadu interpretácie navrhovanej ústavnej zmluvy, ako i celého práva Európskej únie, bude teda zdrojom kľúčovým.

Viaceré články návrhu ústavnej zmluvy (napr. článok 3 ods. 3, článok 5 ods. 1 alebo článok 7 ods. 3) zakotvujú rešpektovanie identity jednotlivých členských štátov a považujú spoločné ústavné princípy týchto členských štátov za spoločné princípy Európskej únie. Zároveň sa odvolávajú na náboženské dedičstvo Európy, a tak neodmysliteľne súčasných aj budúcich členských štátov. Pri skúmaní ústav a ústavných tradícií jednotlivých členských štátov je neprehliadnuteľnou skutočnosť, že viaceré základné právne dokumenty týchto štátov sa vo svojej preambule odvolávajú buď priamo na Boha, Svätú Trojicu, Ježiša Krista alebo aspoň na kresťanské hodnoty (napr. nemecká, dánska, grécka, írska, poľská i naša slovenská ústava – „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“). Absencia podobného odkazu v preambule ústavnej zmluvy teda nie je v súlade so samotnými ustanoveniami tejto zmluvy, a tiež nevážením si ústavných tradícií jednotlivých členských štátov zo strany autorov jej textu.

Ku kresťanstvu sa v rámci budúcich 25 členských štátov EÚ hlási podľa štatistík až 85% obyvateľov. Aj keď praktizujúcich je, žiaľ, menej, kresťanstvo je i v súčasnej Európe najmasovejší fenomén. Na to 1. októbra v Barcelone upozornil aj Josep Miró i Ardévol, predseda Združenia kresťanov pre Európu, na ktorom majú účasť kresťanskí politici a rôzne združenia z celej Európy: „Sme milióny kresťanských občanov európskeho svetadielu a myslíme si, že nová európska ústava by mala uznať historické dedičstvo ako aj živý a aktuálny význam kresťanstva v Európe.“ A dodal: „Naopak, mnohí kresťanskí občania sa budú cítiť odmietaní európskymi inštitúciami a svojimi vládami.“

Keď sme uvažovali o potrebe spomenúť v ústavnej zmluve kresťanstvo a Boha, je zároveň si uvedomujeme, že žiadna litera nezabezpečí aj skutočné napĺňanie hodnôt. Kresťanské korene je treba nielen uznať, ale z nich aj žiť – a za toto sú zodpovední práve kresťania. Ideálom je, ak život i litera sú naplnené tým istým duchom!

Pavol Kossey,
autor je podpredsedom Fóra pre verejné otázky
(uverejnené v Katolíckych novinách 49/2003)