Niekoľko dôvodov pre spomenutie Boha a kresťanstva v Ústavnej zmluve EÚ

V spoločnom európskom dome by sa mali všetci, alebo aspoň drvivá väčšina, občanov Európskej únie cítiť „doma“. Mali by sa ľahko identifikovať s jej hodnotami a cieľmi, prekonávať rozdelenia a prispievať k formovaniu spoločnej budúcnosti. Ak tento pocit, toto presvedčenie, začne chýbať, žiadne vonkajšie štruktúry, žiadne prijaté dokumenty únii nezabezpečia jej harmonický život. Na počiatku jednoty musí byť ochota vzájomne sa počúvať a rešpektovať, musí byť ochota k trpezlivému hľadaniu rozumného kompromisu.

Väčšina Európanov jasne vníma, že jednotu a harmóniu Európy nezabezpečí samotná ekonomickú prosperita. Na konferencii „Aká Európa? – Etické a legislatívne výzvy pre európsky projekt“, ktorá sa 3. – 6. septembra 2003 konala v Luxemburgu, účastníci konštatovali: „Nesmie sa prenášať zodpovednosť za prosperitu Európy z politického, kultúrneho a etického poľa na ekonomiku. K prosperite treba ísť cez prvé tri oblasti.“

Európska jednota musí stáť na spoločne zdieľaných hodnotách a spájajúcich faktoroch, ktoré by mohli tvoriť základňu pre spolunažívanie Európanov.

Mnohí sociológovia však dnes upozorňujú na hodnotový posuv, ktorý v súčasnej Európe nastáva a na značné hodnotové „zvetranie“ priemerného Európana.

Predseda zahraničného výboru NR SR Ján Figeľ vyjadril názor: „Ten, kto nepozná vlastné korene, alebo sa im odcudzuje, na to vážne doplatí v budúcnosti. Práve zmienka o spoločných koreňoch, respektíve o Bohu, ktorý je veľmi dôležitou hodnotou pre veľkú časť obyvateľstva, môže priniesť jednotiaci prvok pre rôzne kultúry. Neznamená ani náboženský klub, ani inú exkluzivitu. Nejde pritom len o kresťanskú kultúru, ktorá je v Európe väčšinová, ale aj židovskú, islamskú a iné, ktoré práve spoločná duchovná väzba môže vťahovať do spoločnej harmónie.“

V ďalšej uvažovaní si v kontexte navrhovanej Ústavnej zmluvy EÚ najprv bližšie všimneme úlohu kresťanstva v Európe a potom budeme uvažovať o význame možného spomenutia Boha.

V tzv. Bruselskom manifeste skupiny poslancov Európskeho parlamentu z 3. apríla 2003 sa uvádza: „Všímame si, že Európa je výsledkom originálnej a osobitej syntézy gréckej filozofie, rímskeho práva a germánskych, keltských a slovanských kultúr. Táto syntéza bola možná príklonom národov ku kresťanským hodnotám. Bez tvrdenia o exkluzivite alebo odmietania vplyvu iných filozofických a duchovných zdrojov, kresťanstvo skutočne utvorilo našu spoločnú civilizáciu, vďaka hodnotám zodpovednosti, slobody a úcty k ľudskej dôstojnosti, vďaka vláde zákona, subsidiarite a solidarite. … Uznanie tohto dedičstva na poli práva, umenia, literatúry, filozofie a politiky je pravdivé a súčasne verné historickému dedičstvu.“

Je nepopierateľným faktom – čo sa odráža aj v mnohých európskych ústavách – že kresťanstvo vyformovalo našu spoločnú civilizáciu a európsku identitu vo všetkých jej politických, ekonomických a kultúrnych stránkach a predovšetkým v uznávaní ľudskej dôstojnosti. Viera v Boha a kresťanské hodnoty boli historicky zjednocujúcim momentom európskej kultúrnej rozmanitosti. Vstúpili do európskej kultúry tak zásadne, že sú podstatné nielen pre naše morálne a politické predstavy, ale sú prítomné, hoci neuvedomele, v mnohých našich kultúrnych princípoch a zvyklostiach.

Arcibiskup Martino sa koncom januára na konferencii „Európsky konvent a kresťanské korene Európy od Východu po Západ“ vyjadril: „Kresťanská pečať tvorí mimoriadny charakter Európy, ktorý potvrdzujú aj jej otcovia – zakladatelia a takéto dedičstvo sa nesmie popierať. Uznať ho predsa neznamená odporovať princípu laickosti (oddelenia štátu a Cirkvi), ale interpretovať ho správnym spôsobom. Nie je prijateľné, aby sa v čase otvárania sa a rešpektovania všetkých ľudských náhľadov na svet náboženstvo diskriminovalo. Ľahostajnosť voči transcendentnému rozmeru môže viesť iba k tragickým následkom, ako to bolestným spôsobom ukázali dejiny európskeho kontinentu.”

Výzva poľskej strany Právo a spravodlivosť uvádza: „Bolo to kresťanstvo, ktoré vytvorilo základ európskej kultúry a vnímanie vzájomných väzieb európskych národov, bez ktorých by vznik integračných snáh nebol možný. Viera v Boha posilňovala presvedčenie o absolútnych etických normách, ba viac – v kresťanstve má svoj pôvod idea ľudskej dôstojnosti; a osobitne fakt, že tí najslabší sa stali podstatnými pre budovanie európskej jednoty ako zdroja demokratických pravidiel a ľudských práv. Úloha viery a kresťanstva bola rozhodujúca pri odpore voči komunistickému útlaku národov a udržiavaní povedomia jednoty kontinentu rozdeleného železnou oponou. Toto zakúsili najmä tí, ktorí reprezentujú krajiny pristupujúce k Európskej únii.“ A výzva pokračuje smerom k súčasnosti: “Ale kresťanstvo nie je iba historickým základom Európy; je predovšetkým živou vierou našich národov. Milióny Európanov veria v Boha a v Evanjelium – táto viera formuje ich životy a životy ich rodín. Zanedbávanie tejto skutočnosti v dokumente, ktorý určuje zmysel európskej spolupráce, zraňuje Európu duchovne a sociálne.“

A celkom nedávno, 30. októbra t.r. v Bruseli na pracovnom stretnutí COMECE (Komisia biskupských konferencií Európskych spoločenstiev) kardinál Daneels vyhlásil: „Každý, kto popiera nespochybniteľný fakt úlohy kresťanstva pri vytváraní Európy, to musí robiť iba z ideologických dôvodov. Európa zajtrajška nebude Európou stredoveku, kedy Cirkev technicky zjednocovala Európu. Ak uspeje kresťanstvo v zjednocovaní Európy v budúcnosti, bude to preto, že jej poskytuje spoločný základ hodnôt.“

Podpredseda talianskej vlády Gianfranco Fini tvrdí: “Nemožno poprieť, že najvnútornejšia identita Európy sa nachádza v náboženských koreňoch a v spoločnej židovsko-kresťanskej tradícii. A najvyšším výrazom laickosti je práve uznanie tejto pravdy.”

Najneúnavnejším burcovateľom za oživenie duchovných koreňov Európy je pápež Ján Pavol II., o ktorom sú mnohí presvedčení. že má prorockého ducha. Je to človek, ktorý v súčasnosti asi najlepšie rozumie Európe a jej duchovným problémom. 3. júna 1997 v Hniezdne povedal: „Nebude žiadna európska jednota, ak nebude založená na jednote ducha. Tento najhlbší základ jednoty bol daný Európe a upevnený cez stáročia kresťanstvom – jeho Evanjeliom, jeho chápaním človeka a jeho príspevkom k rozvoju dejín národov a štátov. Toto neznačí túžbu privlastniť si históriu. Pretože dejiny Európy sú veľkou riekou, s mnohými prítokmi a rôznorodosť tradícií a kultúr, ktoré ju formujú, sú jej obrovským bohatstvom. Základy európskej identity sú postavené na kresťanstve.“

Keď uvádzame dôvody, pre ktoré je potrebné uviesť kresťanstvo v ústavnej zmluve, osobitne presvedčivo vyznieva názor Prof. Joseph Weilera, praktizujúceho Žida, a známeho ústavného sudcu. Prof. Weiler je vedúcim Katedry Jeana Monneta na Univerzite v New Yorku, riaditeľom Globálnej právnickej školy a Centra pre medzinárodné hospodárske právo a súdnictvo v New Yorku. Nedávno predstavil v talianskom Rimini svoju knihu venovanú uvedenej otázke s názvom Kresťanská Európa. Skutočnosť, že sa v budúcej európskej ústave nespomína kresťanstvo, považuje prof. Weiler za absurdné. „Keď nemecká, írska a poľská ústava spomínajú Boha a kresťanské korene, prečo navrhovaný text ústavy odráža francúzsky sekulárny model?“ pýta sa profesor. „Sekulárny nie je synonymom pre neutrálny. Európska ústava káže kultúrny pluralizmus, ale v skutočnosti aplikuje konštitučný imperializmus a cenzuruje otvorenie sa spomenutiu náboženských koreňov prítomnému v ústavách mnohých štátov. Nespomenutie európskych kresťanských koreňov nie je demonštráciou neutrality, ale skôr jakobínskym postojom.

Deklarácia našej identity nám otvára cestu k chápaniu človeka, ktorý je odlišný. Keď jasne viem, kto som, dokážem uznať, že si aj ty, a že si odlišný. V relativizme sa skrýva zmätok a nie tolerancia.“ Profesor ďalej zdôrazňuje: „Spomenutie kresťanstva nie je aktom neznášanlivosti, pretože Cirkev Kristovu pravdu ponúka, neukladá ju. Tolerancia nie je tam, kde sa skrývame, ale tam, kde prekonávame pokušenie nátlaku. Práve preto pravoverný Žid môže Európu požiadať, aby sa nebála svojej minulosti a vlastnej kresťanskej identity. Môže Európu vyzvať, aby si cenila oboje. Pretože Európa, ktorá dnes pre zle chápaný laicizmus vymazáva svoje vlastné náboženské korene z ústavy, by zajtra mohla byť nepriateľom židovských alebo moslimských menšín, v mene tejto istej sekulárnej tolerancie.“

Teda zmienkou o kresťanských koreňoch sa nechce Európa budovať ako „kresťanský klub“. Je to vernosť historickej i súčasnej pravde.

Ohľadom spomenutia Boha v ústavnej zmluve Ján Figeľ vo februári t.r. v parlamente povedal: „Som presvedčený, že takáto zmienka alebo invokácia Boha, bude mať veľký význam pre budúce vzťahy na európskom kontinente. Samozrejme, je dôležité, aby to bola vhodná, primeraná formulácia, ktorá nikoho neuráža a nevylučuje, aby to bola skôr inkluzívna formulácia, ktorá je tolerantná pre všetkých. Aj pre tých, ktorí veria, aj pre tých, ktorí neveria. Hodnoty únie môžu a majú zahŕňať hodnoty tých, ktorí veria v Boha ako zdroj základných hodnôt (pravdy, spravodlivosti, dobra a krásy), ale aj tých, ktorí takúto vieru nezdieľajú, ale rešpektujú už spomínané univerzálne hodnoty vychádzajúce z iných zdrojov. Tými zdrojmi môže byť filozofia, sekulárny humanizmus alebo iné.

Často sa hovorí o zrážke civilizácií, ktorá akoby ľudstvu hrozila. Veľmi zložitou je dnes otázka európskej integrácie Turecka, krajiny s prevažne moslimskou kultúrou. Ako môžu takéto rôzne kultúry spolu nažívať? Som presvedčený, že práve zmienka o Bohu môže vytvárať priestor pre univerzálne bratstvo. Nie etnické, nie rasové, nie frakčné, ale pre všeobecné ľudské bratstvo a solidaritu. Zmienka o Bohu tomu môže dať pravý rozmer a pravý priestor aj vzhľadom na dominantne kresťanský charakter európskej kultúry, ale aj na židovské tradície, z ktorých vychádza a ktoré sa takisto rozvíjajú, a aj vzhľadom na príspevok islamu už či v minulosti, či v súčasnosti.

Zmienka o Bohu je tiež prihlásením sa k existencii Najvyššieho Sudcu, ktorý je spravodlivý, na rozdiel od mnohých našich ľudských súdov, sudcov a úsudkov. Tolerantná, inkluzívna zmienka o Bohu a kresťanských koreňoch nikoho neopomína, nikoho neuráža, práve naopak. Jej vynechanie by bolo urážkou našich otcov, ktorí mnohí pre túto identitu trpeli, mnohých národov, ktoré to považujú za zásadné a dôležité, ale aj urážkou otcov – zakladateľov, ktorí z viery čerpali svoju inšpiráciu pre európske zmierenie, či už francúzsko-nemecké alebo širšie, a pre európsku jednotu. Pripomeniem len Schumana, Monneta, De Gasperiho, Adenauera, De Gaullea, ale aj mnohých iných. Robert Schuman povedal: „Európa je uplatnením demokracie v kresťanskom zmysle slova.“

Na ďalšie súvislosti spomenutia Boha v ústavnej zmluve poukazuje návrh už spomínaného COMECE: „…s uznaním hraníc ľudskej moci a s uvedomením si kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, vo vedomí zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi stvorenstva.“ Odborník Biskupskej konferencie Rakúska pre európske otázky prof. Franz Eckert k tomuto vysvetľuje: „Navrhovaný text je prijateľný pre ľudí s rôznymi svetonázormi. Nájdu v ňom splnené svoje požiadavky. Prvá formulácia ´s uznaním hraníc ľudskej moci´ je odmietnutím zotročenia človeka akýmkoľvek diktátorským systémom. Mocnárovi neustále pripomína vyššiu moc, ktorou nemôže manipulovať. Pripomenutie ´kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy´ má jasne ukázať, že budúcu Európu nemožno zriadiť „z ničoho“, ale na základni dlhej histórie, tradície a hodnôt. Formulácia ´v zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi stvorenstva´ pripomína, že človek sa bude musieť zodpovedať aj mimo dosahu pozemských zákonov.“

Filozof Marian Kuna tvrdí, že opomenutie Boha v ústavnej zmluve predstavuje „problém aj pre neutralistického liberála, ktorý hlása úsilie zostať neutrálny medzi odlišnými koncepciami dobra. Jednostranným vytesnením zmienky o Bohu totiž prestáva byť nestranný (férový)“.

Treba opätovne pripomenúť, že zmienka o Bohu poukazujúc na ľudskú zodpovednosť pred Bohom nechce potlačiť ľudskú zodpovednosť pred inými zdrojmi zodpovednosti. Táto zmienka nechce nikoho urážať a ani nikoho nútiť k náboženskému vyznaniu. Dr. Josef Spindelböck z dolnorakúskej Etickej komisie pripomína v tejto súvislosti, že zmienkou o Bohu sa nechytá strana určitému náboženstvu ani viere ako takej, ale uznáva sa, že viera je jednou z možností ako odôvodňovať univerzálne hodnoty. Ide o zakotvenie hodnôt v absolútne a v konečnom dôsledku o trvalú ochranu neodňateľnej ľudskej dôstojnosti; nejde o náboženské privilégiá.

Pri zdôrazňovaní významu zakotvenia kresťanstva, či zmienky o Bohu v ústavnej zmluve ja taktiež rovnako potrebné zdôrazniť, že sa týmto nechce nič meniť na oddelení verejnej moci a cirkví a náboženských spoločností. V už spomenutom Bruselskom manifeste sa medzi iným uvádza: ,Uznanie náboženstva neznamená vyjadrenie jednoznačného politického názoru a … neznamená preferovanie ktorejkoľvek politickej skupiny“.

Vážnym právnym dôvodom pre spomenutie kresťanstva a Boha v preambule je fakt, že preambula má aj svoj legislatívno-právny aspekt. Na rozdiel od Slovenskej republiky, kde preambula právneho predpisu nie je právne záväzná a nevyvoláva žiadne právne následky, v prípade práva Európskej únie je tomu inak. Jednotlivé právne predpisy Európskej únie môžu byť Súdnym dvorom v Luxemburgu zrušené v prípade, ak obsah ich preambuly (t. j. dôvodov prijatia týchto predpisov uvedených v preambule) nekorešponduje s obsahom ich textu, a to podaním žaloby na zrušenie daného právneho predpisu pre jeho nezákonnosť. Preambula teda bude významným zdrojom zásad a princípov, z ktorého bude čerpať Súdny dvor v Luxemburgu v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Z pohľadu interpretácie navrhovanej ústavnej zmluvy, ako i celého práva Európskej únie, bude teda zdrojom kľúčovým.

Viaceré články návrhu ústavnej zmluvy (napr. článok 3 ods. 3, článok 5 ods. 1 alebo článok 7 ods. 3) zakotvujú rešpektovanie identity jednotlivých členských štátov a považujú spoločné ústavné princípy týchto členských štátov za spoločné princípy Európskej únie. Zároveň sa odvolávajú na náboženské dedičstvo Európy, a tak neodmysliteľne súčasných aj budúcich členských štátov. Pri skúmaní ústav a ústavných tradícií jednotlivých členských štátov je neprehliadnuteľnou skutočnosť, že viaceré základné právne dokumenty týchto štátov sa vo svojej preambule odvolávajú buď priamo na Boha, Svätú Trojicu, Ježiša Krista alebo aspoň na kresťanské hodnoty (napr. nemecká, dánska, grécka, írska, poľská i naša slovenská ústava – „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“). Absencia podobného odkazu v preambule ústavnej zmluvy teda nie je v súlade so samotnými ustanoveniami tejto zmluvy, a tiež nevážením si ústavných tradícií jednotlivých členských štátov zo strany autorov jej textu.

Ku kresťanstvu sa v rámci budúcich 25 členských štátov EÚ hlási podľa štatistík až 85% obyvateľov. Aj keď praktizujúcich je, žiaľ, menej, kresťanstvo je i v súčasnej Európe najmasovejší fenomén. Na to 1. októbra v Barcelone upozornil aj Josep Miró i Ardévol, predseda Združenia kresťanov pre Európu, na ktorom majú účasť kresťanskí politici a rôzne združenia z celej Európy: „Sme milióny kresťanských občanov európskeho svetadielu a myslíme si, že nová európska ústava by mala uznať historické dedičstvo ako aj živý a aktuálny význam kresťanstva v Európe.“ A dodal: „Naopak, mnohí kresťanskí občania sa budú cítiť odmietaní európskymi inštitúciami a svojimi vládami.“

Keď sme uvažovali o potrebe spomenúť v ústavnej zmluve kresťanstvo a Boha, je zároveň si uvedomujeme, že žiadna litera nezabezpečí aj skutočné napĺňanie hodnôt. Kresťanské korene je treba nielen uznať, ale z nich aj žiť – a za toto sú zodpovední práve kresťania. Ideálom je, ak život i litera sú naplnené tým istým duchom!

Pavol Kossey,
autor je podpredsedom Fóra pre verejné otázky
(uverejnené v Katolíckych novinách 49/2003)